Keď sa na gymnáziu rozhodoval medzi poľnohospodárstvom, veterinárstvom a humánnou medicínou, vyhrala to „veterina“.
Po skončení školy začal Miroslav Málus pracovať ako terénny veterinárny lekár v B. Štiavnici. Tri roky liečil hovädzí dobytok, ovce, kone a ošípané. Najmenšími zvieratkami, s akými sa stretol v praxi boli biele laboratórne myšky, najväčšími zase kravy a kone.
Po tom, čo sa vrátil do rodného mesta a otvoril si vlastnú veterinárnu ošetrovňu, „robí“ už len psy a mačky. Rozdiel vo veľkosti jeho pacientov je však aj tak úctyhodný. Do ošetrovne chodia totiž ľudia s poldruhakilovými čivavami, ale i 70-kilogramovými novofoudlandskými psami a dogami.
Za pätnásť rokov zažije veterinárny lekár kadečo. Jednej pani sa nevidelo, že psík v noci odkopáva perinu, druhá sa zase sťažovala, že jej miláčik je agresívny na opilcov, ale na iných vraj neútočí. Podľa M. Málusa je to nezmysel, podobne ako veterinárny psychológ. „V zahraničí to síce funguje, ale je to hlúposť,“ tvrdí.
Ešte zaujímavejší prípad sa stal kolegovi. Na upokojenie prasnice odporučil, aby jej dali do válova jedno pivo. Majiteľovi sa však zdalo, že to má slabý účinok, a tak jej naliali za fľašu slivovice. Výsledok nedal na seba dlho čakať. Sviňa zdochla.