Minulý týždeň po dlhšom pobyte u rodičov, s ktorými polroka žije v Predajnej aj Jánov 14-ročný syn, sa opäť vrátil k svojej vášni. Zlatokop zo Slovenska si buduje uprostred aljašskej drsnej krajiny ďalší, no tento raz len prechodný domov. Chce získať dvojité občianstvo. Leto, keď je na Aljaške najväčší „psinec“ a ťažiť sa nedá, strávi doma. Potom sa vráti ryžovať. Cesta zo Slovenska do Nome, kde sa po emigrácii usadil, oženil s Eskimáčkou, Michaelovou matkou, trvá s medzipristátiami tri dni. V roku 1994 ju absolvovala aj Jánova mama Mária.
Poplietla seba aj sliepky
„Boli sme s manželom u syna dva mesiace. Prišli sme v júli, no tam už bolo chladno ako u nás v apríli. Všeličo som videla. Anglicky nevie ani jeden z nás, na letiskách samí tuční Američania, hľadeli sme ako vrany do koštiaľa,“ spomína Mária. Koncom augusta začína mrznúť, v septembri sú už 20-stupňové mrazy. Cez zimu je na obed šero a o tretej tma. V lete sa stmieva na obed, o polnoci už svieti slnko. Známe je, že Eskimáci hojne popíjajú. „Vedia si však vyťať aj ženy,“ hovorí M. Králiková. „Často som ich videla podgurážené posedávať na skalách pri mori.“ O prvej neveste, ktorá zomrela v roku 1997 hovorí iba v najlepšom.
Posun času miatol pani Králikovú aj po návrate domov. „Bola som načisto okrepená. Sedela som a nevedela som, či je noc alebo deň. Aj som ráno zabudla vypustiť sliepky. Čučali na bidlách do druhého dňa,“ zasmiala sa. Na otázku, či priniesla synovi niečo, čomu sa pri eskimáckej strave určite potešil, povedala: „Bryndzu, no ani si ju nevšimol.“
Ponor za stotisíc dolárov
Ján Králik emigroval s predstavami, že v Amerike ostane natrvalo. Napokon ho zvábila Aljaška. Zlatokopecké začiatky, ktorým „rekreačne“ pričuchol v Oregone, sa mu stali osudnými. Istý čas ryžoval ďaleko od civilizácie a úplne sám. V roku l985 natrafil na miesto v rieke, kde predtým nikto neryžoval. A začalo mu doslova sypať. Štrk vo vode sa leskol zlatom. „Syn mi rozprával, že väčším kúskom za päťdesiattisíc dolárov dával mená,“ spomína Janova mama. Horúčka lovca nuggetov ho však hnala ďalej. „Jedného dňa nám prišiel list, že sa so všetkými strojmi a náradím presťahoval na Aljašku. Jeho najväčším úlovkom je nugget s hmotnosťou vyše 40,880 unce. Hruda zlata ťažšia ako kilogram, ležala na dne rieky. Reálna cena nuggetu je stotisíc dolárov!“
Amundsen z Predajnej
„Keď sa v roku 1979 ani po troch dňoch neozval, vedela som, že jeho výlet do Rakúska bola len zámienka,“ vracia sa do zlomového obdobia pani Mária. „On bol dobrodružná povaha odmalička. Najradšej sa zabúdal v hore. Je to jeho život, ide ním ako si zvolil. Jediný raz ma vystrašila pohľadnica z Anchorage. Oznámil nám, že sa vydal na cestu z Nome do najjužnejšieho mesta Aljašky. Len tak a úplne sám. Tisícdvesto míľ v snehu, mraze a fujavici! Z domu vyrazil l0. decembra a l0. januára sa vrátil.“
Časom sa Ján znovu oženil, opäť má Eskimáčku. Do rodiny pribudla dcérka. Obe deti zdedili iunitské rysy. Otec, ktorý by si už na prácu nezvykol, bude pendlovať. Raz Aljaška, raz Predajná. Michael chodí do 6. ročníka základnej športovej školy v B. Bystrici. Slovenčina mu nerobí zásadné problémy. „Len mu stále hovorím, Majko, máš aj kopu anglických kníh, tak čítaj. Aby si nezabudol, čo vieš, lebo bude z teba len taký handrbolec.“
