BANSKÁ BYSTRICA. Tesne pred Vianocami je v čakárni praktického lekára Karola Miku v Banskej Bystrici pomerne rušno. Začínajú sa hlásiť chrípky aj zápaly priedušiek, no jemu ruch z predvianočnej nálady neuberá. Ako hovorí najstarší ordinujúci lekár na Slovensku, aj na dôchodku robí iba to, čo ho napĺňalo celý život.
Rodák zo Starých Hôr absolvoval lekársku fakultu Univerzity Komenského v roku 1955 a tomuto odboru ostal verný po celý život. Stál pri zrode časopisov Slovenský lekár a keďže sa venuje aj fytoterapii a účinkom rastlinných látok na ľudské telo, spolupracoval aj s časopisom Naše liečivé rastliny. Má však za sebou aj bohatú beletristickú činnosť a spolupracoval na tvorbe mnohých rozhlasových relácií.
„Je to milosť Božia, že som zdravý, že vládzem a stále mám túto prácu veľmi rád. Nikdy som neholdoval alkoholu, nefajčil som, ani som nerobil vylomeniny. Takže vlastne ani nerobím nič zvláštne, aby som sa udržal v kondícii,“ hovorí s tým, že predsa len existuje jedna vec, ktorú sa snaží dodržiavať. Kvalitný, aspoň osem hodín trvajúci spánok. A toho sa mu ako lekárovi, ktorý odslúžil počas praxe množstvo nočných služieb, často nedostalo.
„Celý život som neznášal pocit, že sa nevyspím. Najhoršie to bolo vtedy, keď som musel po nočnej ťahať dennú. Zákony boli a sú v tomto smere veľmi zlé. Pohotovostný lekár totiž má nárok na oddych, len ak to prevádzkové pomery dovolia. A to bolo naozaj zriedka,“ hovorí.
Vychoval tri lekárky
Svoje povolanie miluje a celý život ho chápal ako poslanie. Hoci svojim trom dcéram sa snažil vyhovoriť, aby pokračovali v jeho šľapajach. „Vždy som im hovoril – dievčence, medicína je pre ženy veľmi náročná, najmä čo sa týka nočných služieb. Vždy mi pritakali – áno ocko, budeme si hľadať niečo iné. No keď prišlo na lámanie chleba, všetky tri si vybrali medicínu,“ usmeje sa.
Brodenie v snehu za pacientom
Karol Mika ako veriaci človek vždy túžil po tom, aby mohol Vianoce stráviť s manželkou a dcérami. No podarilo sa mu to iba zriedka, lebo takmer každé Vianoce, Silvester, či Nový rok trávil na cestách za pacientmi.
„Raz som bol z toho už veľmi smutný a vtedajšiemu riaditeľovi Okresného ústavu národného zdravia som povedal, nech už nasadia na sviatočné služby iných lekárov. Napríklad takých, čo majú odrastené deti, alebo bezdetných kolegov. Vtedy sa to on snažil odľahčiť a povedal, že aspoň príde k pacientom triezvy lekár,“ usmeje sa.
Zažil však aj nepríjemnú situáciu, na ktorú si nerád spomína. Už zasadol s rodinou k vianočnému stolu, rozvoniavala kapustnica, hrali koledy, keď sa odrazu ozval zvonec a silné zaklopanie na dvere. Klopal šofér sanitky, že lekár, ktorý mal nastúpiť do služby, neprišiel. Bol pritom aj u neho pred domom, svetlo vnútri svietilo, no nik neotváral.
„Veľmi ma to vtedy zabolelo nielen kvôli mojej rodine, ale aj kvôli nezodpovednému prístupu kolegu lekára. Navyše, šofér interpretoval odkaz riaditeľa trochu nešťastne. Vraj to za neho musím zobrať ja. Odvetil som, že ak povedal musím, tak určite nenastúpim. Rýchlo sa opravil, že ma prosí,“ dodal.
Hoci mu padlo v ten večer veľmi ťažko, rozlúčil sa s manželkou a dcérami a išiel k sanitke.
S baterkou cez záveje
Padal hustý sneh, keď im ohlásili výjazd k vysokej horúčke do neďalekej Riečky. Boli to sedemdesiate roky, sanitky zďaleka neboli také kvalitné ako dnes. Približne poldruha kilometra pred Riečkou začala sanitka v náročnom teréne štrajkovať. Šofér sa snažil, ako sa dalo, zbytočne.
„Nedalo sa inak, musel som vystúpiť. Ďalej som išiel v hlbokom snehu a tme. Šofér mi síce dal baterku, ale poradil mi, aby som ju vypínal, lebo je slabo nabitá. Bola to úmorná cesta, ale napokon som k domu dorazil. Keď ma videla matka chorého chlapca zasneženého a unaveného, prvé čo sa opýtala, či mi môže dať niečo napiť. Popýtal som ju o trochu mlieka s medom,“ usmeje sa.
Dom, v ktorom strašilo
Vianoce má rád dodnes, sú pre neho výsostne duchovnou záležitosťou. „V tomto čase by sme si mali uvedomiť, ako nás mal Pán Boh rád, keď dal za nás svojho syna. Príchod Božieho dieťaťa na tento svet je niečo také mimoriadne, že tento sviatok oslavujú nielen veriaci, ale aj neveriaci.“
Za dar považuje aj to, že aj po takmer sedemdesiatich rokoch manželstva môže Vianoce stále oslavovať s manželkou. Prídu ich cez sviatky pozrieť aj ich dve dcéry, jedna žije v Banskej Bystrici, druhá v Prahe. Najstaršia dcérka ich pomerne mladá opustila.
Rád si však spomína aj na Vianoce detstva, ktoré prežil predovšetkým v Baďane a Prenčove v štiavnickom okrese. V Baďane žili v horárni, ďaleko od ľudí a oteckom im vždy doniesol z lesa krásny stromček. „Pochádzam zo šiestich bratov, takže sme sa na Vianoce vždy veľmi tešili. Bývanie na samote malo svoje výhody aj nevýhody. O našej horárni sa dokonca hovorilo, že v nej straší, lebo sa tu kedysi obesil horár.
