BANSKÁ BYSTRICA. „Inak ako dobre naladenú si ju ani nepamätám. Bola vždy veľmi empatická a to jej otváralo cestu k ľuďom,“ hovorí o Anke Karailieva Jaroslav Huba, ktorý s ňou v Banskej Bystrici rozbiehal viaceré komunitné projekty.
Anka, ktorá vyštudovala Matematicko – fyzikálnu fakultu Univerzity Komenského, začala pôsobiť ako dobrovoľníčka v Banskej Bystrici v roku 1998 a pre tretí sektor v meste pracovala nasledujúcich 16 rokov. Jej aktivity sa spájajú predovšetkým s Národným demokratickým inštitútom, či občianskymi iniciatívami Podlavice očami Podlavičanov a za dôstojnú Radvaň. Manažovala aj Banskobystrické združenie neziskových organizácií.
Zradilo ju to, čo si najviac cenila
Bola zanietenou propagátorkou zdravého životného štýlu a jej krédom bolo – Zdravie nie je všetkým, ale bez zdravia je všetko ničím. A podľa toho aj žila. Zdravo sa stravovala, v lete milovala plávanie a prechádzky prírodou, v zime beh na lyžiach, cvičila jogu.
No bolo to práve zdravie, ktoré ju v roku 2015 zradilo. Jej veľkým snom bola vždy návšteva Thajska a rodina sa vyzbierala, aby jej tento sen splnila. Práve tu sa však do jej organizmu dostal zákerný vírus a krátko po návrate domov Anka vážne ochorela. Prekonala ťažkú formu encefalitídy – zápalu mozgu a jej život bol dlho na hrane života a smrti. Celé týždne ležala napojená na prístroje a prognózy lekárov boli veľmi opatrené. Veď pri tomto type ochorenia je úmrtnosť až okolo 40 percent a ak pacient prežije, tak zväčša s ťažkým celoživotným postihnutím.
A tak to bolo aj u Anky, hoci v jej liečbe sa udiali malé zázraky. Málokto totiž veril, že sa vôbec postaví na nohy. Hoci sa jej to vďaka predošlej dobrej kondícii napokon podarilo, má trvale obmedzenú pohyblivosť a vlani absolvovala ďalšie dve operácie. Navyše má poškodené viaceré centrá v mozgu, predovšetkým centrum pamäti a motoriky.
Je odkázaná na 24 – hodinovú starostlivosť. Jej manžel Peter, s ktorým dnes žijú na samote neďaleko Pliešoviec, nemôže kvôli tomu nastúpiť do práce a tak sa rodina ocitla v ťažkej sociálnej situácii. Pani Anka poberá invalidný dôchodok a jej manžel príspevok na opatrovanie. Na dôstojný život a liečbu to zďaleka nestačí.
V núdzi poznáš priateľov
Uľahčiť rodine život a pomôcť Anke v rehabilitačných a liečebných programoch sa snažia aj priatelia a bývalí kolegovia z banskobystrického tretieho sektora. Pri Nadácii Zdravé mesto zriadili nadačný Fond Anka. Prostredníctvom nadácie sa dá podľa nich účinnejšie vytvoriť prepojenie medzi tými, čo pomôcť chcú a tými, ktorí pomoc potrebujú.
„Anka bola výrazná osobnosť. Mnohým ľuďom pomohla a veríme, že mnohí ľudia si na ňu nielen spomenú, ale budú vedieť aj pomôcť,“ hovorí Jaroslav Huba.
„V oblasti občianskej angažovanosti za sebou Anka nechala veľký kus práce. Mala ten vzácny dar, že dokázala ľudí stmeľovať a nadchnúť ich pre vec. Vedela pomenovať problémy a ľudia sa pri nej nielen otvorili, ale zapojili sa do mnohých aktivít, ktorými mohli meniť veci okolo seba“ dodal Jaroslav Huba s tým, že Anka bola a je výnimočný človek. Aj vďaka tomuto jej daru sa v tom čase podarilo v Podlaviciach pohnúť s mnohými, zdanlivo ťažko riešiteľnými problémami.
Manžel Peter: Človek musí veriť v zázrak
Hoci lekári považujú stav pani Anky za nemenný a nepredpokladajú ďalšie zlepšenie, rodina stále verí v zázrak. A to i napriek tomu, že lekári už momentálne ďalšiu liečbu nenasadili. „Vieme síce, že v úplné vyliečenie možné nie je, ale ešte stále dúfame, že sa jej stav zlepší,“ hovorí manžel Peter. Sú totiž momenty, keď sa u nej prejavia jasnejšie chvíľky a spomenie si na veci, na ktoré zdanlivo zabudla. Hoci nejde o trvalý stav, pre rodinu je každý takýto moment vzpružením.
A to i napriek tomu, že kvôli narušenému centru motoriky utrpela dva vážne úrazy a vlani ju museli dva razy operovať. Najprv jej operovali jeden bedrový kĺb, potom aj druhý. Rekonvalescencia trvala dlho a zásluhu na tom, že sa opätovne rozhýbala, má predovšetkým jej rodina. Aj napriek miernym zlepšeniam je však rodinná realita neúprosná: Anka je stále závislá na 24 – hodinovej starostlivosti a nedokáže sa sama obslúžiť pri základných úkonoch.
Každý, hoci aj ten najmenší pokrok je však pre všetkých veľkou nádejou.
„Fond pre rodinu Anky sme založili hlavne preto, aby sme rodine dokázali pomôcť so základnými životnými potrebami, prípadne s vyriešením bezbariérových prístupov v dome. Časom by sme však napríklad prostredníctvom darcu radi pomohli aj s prístrojom, ktorým sa dá trénovať činnosť mozgu aj v domácich podmienkach,“ hovorí Jaroslav Huba.
