BANSKÁ BYSTRICA. 28. februára udelia na banskobystrickej historickej radnici ceny mesta. Čestné občianstvo in memoriam získa kňaz, prekladateľ a publicista František Paňák, na toto ocenenie ho navrhli saleziáni Don Bosca.
Podľa poslanca Vladimíra Pirošíka získa František Paňák (25.1. 1908 – 28.10. 1997) čestné občianstvo za celoživotné postoje, službe pravde, slobode a humanite, čo odsúhlasili na poslednom zastupiteľstve mestskí poslanci.
Ako sa zdôvodňuje v návrhu, František Paňák sa ani pod ťarchou ťažkého komunistického väzenia nezlomil a zastával svoje odvážne životné postoje.
Ako pedagóg viedol svojich študentov a priateľov kriticky myslieť, viesť dialóg a prejavovať súcit. Nebol štátnikom, ktorý by tvoril dejiny vďaka politickým rozhodnutiam a moci štátneho aparátu. A predsa už vo svojich študentských rokoch dokázal urovnávať spory, inšpirovať, dodávať odvahu, a to či ako študent, a neskôr ako Jezuita. Okúsil stretnutia s perzským šachom Rezom Pahlavim a na sklonku života i s pápežom Jánom Pavlom II.
Vážili si ho mnohé významné osobnosti verejného života. Už ako študent v mene Rádu jezuitov viedol rokovania s príslušníkom Červenej armády kapitánom Jegorovom, bol príkladom a povzbudením pre spolutrpiteľov počas komunistického režimu, ovplyvnil generáciu Silvestra Krčméryho, Rudolfa Dobiáša a iných.
Vyznamenanie od prezidenta Masaryka
František Paňák študoval ako jeden z dvanástich štipendistov novovzniknutej ČSR vo Francúzsku a absolvoval právo na Karlovej univerzite. Vďaka svojmu talentu a záujmu o jazyky zastupoval študentov na viacerých medzinárodných fórach. Na štúdiách vo Francúzku spolu zo známymi založili Spolok priateľov Československa a výrazne sa podieľal na rozvoji československo-francúzskych vzťahov, za čo si vyslúžil rád Bieleho Leva od prezidenta T.G. Masaryka.
Počas štúdií v Prahe bol členom spolku Považan a neskôr predsedom spolku Detvan.
V roku 1939 vstúpil k Jezuitom a svoje štúdiá absolvoval v Banskej Bystrici v rokoch 1939-1944. Po vyhlásení autonómie 14. marca 1939 odmietol výzvy predstaviteľov politického života k aktívnej účasti na politickom živote. Dňa 5. júna 1944 prijal sviatosť kňazstva z rúk banskobystrického biskupa Andreja Škrábika. Potom nasledovalo jeho aktívne pôsobenie v Banskobystrickej diecéze.
Väznený za vieru
Podobne ako ostatných rehoľníkov aj jeho po roku 1950 čakalo mnohoročné väzenie. Po prepustení z väzenia pracoval ako žeriavnik, v roku 1968 na krátky čas pôsobil v charite. V čase nastupujúcej normalizácie prišiel ako pomocný duchovný na dôchodku do Košíc, kde svoju životnú púť aj ukončil.
Historik a publicista František Neupauer hovorí, že František Paňák prišiel do Banskej Bystrice už ako vyzretá osobnosť: „Mal za sebou predsedníctvo v Spolku Detvan, zastupovanie československých študentov na medzinárodných fórach a ovládal všetky európske jazyky okrem severských.“
Aj keď by sa podľa Neupauera mohlo zdať, že život v reholi neponúkal priestor na dialóg s miestnym obyvateľstvom, opak bol pravdou. „Jezuiti slúžili sväté omše v dnešnom tzv. slovenskom kostole, ktorý sa v tom čase nazýval "jezuitský kostol". Venovali sa mládeži cez organizovanie literárnych krúžkov, divadiel. A práve tu formoval mladých gymnazistov aj František Paňák, ako to vo svojich spomienkach zachytil aj Silvester Krčméry,“ dodáva Neupauer.
Vďaka Paňákovi zavítali do Banskej Bystrice aj mnohé osobnosti: J. C. Hronský (predseda Matice Slovenskej), Milo Urban (jeho švagor), no rovnako aj predstavitelia slovenskej politiky, ktorí ho presviedčali, aby zanechal duchovný stav a pracoval pre ministerstvo zahraničia, čo on odmietol.
Sám seba považoval za človeka, ktorý zmieruje druhých, bol tým, ktorý druhých formoval a inšpiroval. „Rudolf Dobiáš spomína, že mu aj dnešný pápež František pripomína Františka Paňáka svojím výzorom, jezuitskou spiritualitou a aj menom,“ doplnil.
Napriek úskaliam, ktoré neskôr prežíval ako väzeň komunistického režimu, či lesný robotník a na ktorého sledovanie zapojili celú sieť tajných agentov, Paňák mal stále na zreteli vernosť pravde a hlbokú úctu ku každému človeku.
Autor: ETA
