BANSKÁ BYSTRICA. Je to už 25 rokov, čo Banskobystričan Milan Dobrota objavil krásu zdobenia kraslíc. Oslovila ho vtedy precízna práca krasličiarky z Horehronia a rozhodol sa to vyskúšať tiež.
Dnes využíva techniku vyškrabovania, dierkovania a voskovania a krásu jeho kraslíc obdivujú na mnohých výstavách a prezentáciách. Hoci času nemá ako majiteľ stavebnej firmy nazvyš, rád chodí svoje majstrovstvo predvádzať aj medzi žiakov základných škôl.
„Rád som maľoval už v detstve a potom aj na vojenčine. Tam to boli hlavne portréty priateliek našich mazákov. Ja som im ich pekne namaľoval a oni nás na oplátku nechali na pokoji,“ s úsmevom hovorí o svojom umeleckom snažení.
S kraslicami to však predsa len bolo niečo iné. Chcelo to veľa trpezlivosti a nápadov. O to viac, že vzory na kraslice si dodnes nepredkresľuje, ale rodia sa mu v hlave. „Človek musí mať predstavu, čo chce na kraslicu dostať, aby dobre vyzeral každý kúsok tejto neveľkej plochy,“ hovorí.
Za všetkým hľadaj ženu
Na tom, že sa tejto záľube začal venovať intenzívnejšie, má veľkú zásluhu jeho manželka. „Keď videla, že sa mi celkom darí, skontaktovala má s pánom Vojtechom Majlingom, ktorý sa intenzívne venoval otázke folklóru. Ten ma svojimi radami výrazne posunul dopredu, za čo mu ďakujem,“ hovorí.

Bol to práve Vojtech Majling, ktorý mu posunul informáciu od ďalších krasličiarov, že jemné detaily na vajíčkach sa dajú dosiahnuť aj za pomoci centrofixky. Dajú sa tak zvýrazniť detaily na kvietkoch, lístkoch, či ornamentoch.
Postupne si však hľadal aj svoje ďalšie postupy a vylepšenia, vďaka ktorým posúval svoje kraslice na umeleckú úroveň.
„Pre mňa je to dokonalý relax. Práca v stavebnej firme nie je ľahká, mám niekoľkých zamestnancov. Keď prídem unavený domov, najradšej si sadnem ku kraslici a zdobím. Vyrobenie jednej poctivej kraslice mi trvá aj tri – štyri hodiny. Kým ju neurobím, od stola neodídem,“ hovorí.
Za kraslicou hľadá príbeh
Preto ho niekedy mrzí, že do predaja sa niekedy dostanú za pomerne vysoké ceny aj kraslice, za ktorými nevidno veľa práce. Sú urobené narýchlo a iba kvôli zisku. „Raz som to jednej predávajúcej povedal, možno sa aj urazila. Ale ja to tak proste cítim. Za kraslicou musí byť príbeh a musí byť na nej vidno, že je robená srdcom,“ hovorí.
On sám preto kraslice nepredáva, ani sa nezameriava na veľké množstvá. Za rok vyrobí tak 50 kraslíc, ktoré zväčša rozdá priateľom. Aj tu však musí cítiť, že k tej kraslici majú vzťah a že napríklad na veľkonočnom stole sa jej dostane patričného ocenenia. Takým je napríklad pekné aranžovanie niekde v košíku. „To chápem ako ocenenie mojej práce, lebo za jednou kraslicou je naozaj veľa roboty aj premýšľania, “ hovorí.
Dokonca aj s vaječnými škrupinami, ktoré mu prasknú, sa vie pohrať. Nevyhodí ich, ale slúžia mi na ďalšiu výzdobu. Napríklad ich vystelie a sú z nich ozdobné hniezda, či akási kolíska pre vtáčiky.
S farbením a prípravou vajíčok pred samotným zdobením mu pomáha aj syn, hoci na samotné zdobenie ho zatiaľ nepresvedčil. „On si už pri farbení našiel zaujímavú techniku, do všetkých farieb pridáva biely tuš, čo v konečnom dôsledku pôsobí ak pigment,“doplnil.