BREZNO. Slovná zásoba pokrýva obdobie troch pokolení, t. j. od autorkiných starých rodičov, narodených po roku 1860 a jej rodičov, ktorí odovzdali svoj slovník tretej generácii.
Pani Ďurčíková, napriek tomu, že ste sa narodili z druhej strany Čertovice, väčšinu života ste prežili v Brezne. K nášmu mestu máte veľmi blízky vzťah, o čom svedčí aj publikácia, ktorú ste napísali z hĺbky svojho srdca. Môžete trochu oživiť spomienky na roky strávené v Brezne?
– V Brezne som síce neuzrela svetlo sveta, ale ja tvrdím, že človek nie je doma tam, kde sa narodí, ale tam, kde sa cíti byť doma. Celá moja rodina sme Brezňania ako vyšití.
V Uličke bývalo päť našich rodín po mame a otcovi. Ja som sa narodila v Ružomberku, ale v Brezne som prežila veľkú časť zo svojho života, celé detstvo, prázdniny, dovolenky a tu som mala vždy strechu nad hlavou.
V Brezne mám svojich starých dobrých kamarátov, na druhej strane aj cintorín plný hrobov... Každý kút mesta mi niečo pripomína. Niekoľko rokov už žijem v Čechách, ale nič ma k nim nepúta. Naopak, v Brezne sa vždy nabijem energiou, tu som doma. V živote som mala aj možnosť trochu cestovať, videla som kus sveta, ale po návrate domov som si vždy povedala, že by som nechcela žiť nikde inde. Som šťastná, že som sa narodila na Slovensku, mojim rodičom a že som zakorenená práve v našom Brezne.
Čo vás inšpirovalo k napísaniu knihy s názvom O Brezne trochu inak, ktorá obsahuje okolo 3500 nárečových výrazov, slovných spojení, prísloví, pranostík, vinšov, okrem toho aj pasáže týkajúce sa miestnych názvov, rôznych zvyklostí, starých receptov a objektov, pretkané vašimi spomienkami aj s dávkou svojského humoru?
– Zo začiatku som o vydaní knihy vôbec nerozmýšľala, ten motív prišiel až potom. V jeseni roku 2016 som sedela na námestí, počúvala zvuky mesta a v hlave mi zaznievali hlasy a reč ľudí z minulosti, a tak si hovorím, že idem spísať pár slov, veď Hugáni tak krásne rozprávali.
Najprv som uvažovala spísať si ich len tak pre seba. Slovenčina je krásny jazyk, ktorý nemá konkurenciu a nedám na ňu dopustiť. Prišla som do Čiech a pustila sa do práce. Odrazu sa to spustilo, ako keď otvoríte kohútik. Naraz som mala päťdesiat, sto, tisíc hesiel.
Začala som sa zamýšľať nad tým, vydať ich ako slovníček. Veď ten majú už aj okolité dediny, tak prečo by ho nemohlo mať aj Brezno? Poradila som sa aj so známymi z Brezna, ktorí mi to schválili. Nápadu bol naklonený aj Dušan Gajdošík, rodený Brezňan (1928 – 2019), ktorý bol mojím konzultantom, bohužiaľ, pred pár dňami nás už navždy opustil a knihu už nestihol dočítať.
Ako mi sám napísal: „Vaša správa ma potešila, dúfam, že Vám to vyjde a reč starých Brezňanov sa zachová v písanej forme. Tak aj Vaša snaha uchovať pamäť na reč starých Brezňanov má veľký význam, pretože dnes už v Brezne niet ľudí, ktorí si pamätajú reč svojich rodičov. Nárečia treba zachovať, je to kultúrne dedičstvo“. Nakoniec som si povedala, že koho bude baviť čítať slovník, ten je skôr pre jazykárov, lingvistov. Odhodlala som sa preto vydať knihu.
