NEMCE. Je to živé striebro, hoci podľa prognóz lekárov nikdy nemal chodiť. Po ťažkom a komplikovanom pôrode má osemročný Maťko Medveď z Nemiec pri Banskej Bystrici diagnostikovanú detskú mozgovú obrnu, ktorá sa prejavuje na pohybovom aparáte či reči.
Je to však inteligentný a na všetko zvedavý chlapec, ktorý akoby popieral všetky zákonitosti tohto trvalého ochorenia.
Nedeje sa to však samo od seba. Najväčší podiel na tom majú jeho rodičia Veronika a Peter, ktorí idú niekedy doslova hlavou proti múru, len aby synovi vytvorili podmienky pre ďalšie napredovanie. Vytvorili združenie OZ Úsmev pre Maťka a vďaka nemu sa snažia získavať dve percentá z daní či sponzorské príspevky na nákladné rehabilitačné liečby a pomôcky pre svojho syna.
Do cieľa so starostkou
Nedávny Nemčiansky beh mal niekoľkých víťazov, no fiktívny vavrínový veniec si vyslúžil aj Maťko.
Keď dobiehala starostka Alena Samuelčíková do cieľa, vzala Maťka za ruku a prešli posledných pár metrov spoločne. Bol to nádherný okamih, hoci určite nie prvý ani posledný.
Už niekoľko rokov totiž chodí Maťko s rodičmi na maratóny a bežecké podujatia v okolí. Buď prejde časť trate na špeciálnom bicykli, alebo prejde svoj stanovený kus do cieľa, prípadne s ním ide mamka na vozíku.
Martinka si možno viacerí pamätajú aj z reklamy jednej zo zdravotných poisťovní, v ktorej si zahral s vynikajúcim olympijským chodcom Matejom Tóthom a odvtedy sú z nich kamaráti.
Nezabudnuteľný moment prichádza vo chvíli, keď si v reklame na grantový program Bojovníci za zdravie ťapnú do dlaní a povzbudia sa navzájom, že sa rozhodli neprehrávať. A že to Maťko myslí doslovne, vidieť aj v jeho detskej izbe, kde sa množia medaily z rôznych podujatí.
Je to beh na dlhé trate
Za týmto optimistickým príbehom sa však skrýva nesmierne množstvo námahy, nádejí, no neraz aj sĺz.
Samica sokola myšiara zniesla vajcia na parapete. Obyvatelia bytu sú nadšení Čítajte
Rodičia sa však rozhodli urobiť pre Maťka maximum neraz aj za cenu toho, že idú hlavou proti múru.
„Keď sme sa na začiatku pre Maťka snažili získavať peniaze na nákladné rehabilitácie cez občianske združenie, cítili sme sa neraz ako žobráci. Človek si však musí uvedomiť, že inak sa to nedá, lebo štát vám v takýchto prípadoch nepomôže,“ otvorene hovorí mama Veronika.
Jeden rehabilitačný pobyt v medicínskom centre Adeli v Piešťanoch totiž stojí 4-tisíc eur a počas roka ho treba zopakovať aspoň dvakrát. Maťkovi však tento rehabilitačný pobyt veľmi pomáha a robí viditeľné pokroky.
Veronika sa nebojí pochváliť aj svojho manžela za to, že pri nich je a pomáha tiež na všetky strany. „Poznám prípady, kedy muži takéto situácie nezvládli, od rodiny odišli,“ dodáva s tým, že narodenie postihnutého dieťaťa preverí aj priateľstvá.
„Má to svoj význam, pri nás ostali iba tí najlepší,“ hovorí. Zároveň sú rodičia nesmierne vďační všetkým dobrým ľuďom, ktorí ich synovi akokoľvek pomohli a odkazujú, že bez ich pomoci by to nezvládli.
Má za sebou dve operácie
Maťko, školák v základnej škole Dráčik v Banskej Bystrici, si toho prežil už veľa. Má za sebou dve operácie v Kladne, kde mu operovali šľachy na nohách metódou ulzibat.
Mama Veronika hovorí, že pri tomto type operácie nie je potrebné narezávať šľachy. Operácia sa robí laparoskopicky a rekonvalescencia je omnoho rýchlejšia ako pri klasickom operačnom zákroku.
„Urobili mu 17 vpichov, krásne mu to uvoľnilo šľachy a mohol dostupovať na celú nohu. Pritom sa to robilo pri jednej narkóze, čo je pre detský organizmus veľká výhoda,“ hovorí s tým, že nie vždy narazí v tomto smere na pochopenie klasických lekárov.
„My ako rodičia však už po mnohých skúsenostiach vieme posúdiť, čo Maťkovi skutočne pomáha,“ hovorí s tým, že veľké pokroky dosahujú vďaka terapiám v medicínskom centre Adeli. Maťko síce cvičí každý deň aj doma, v zariadení sa ho však ujmú skutoční odborníci. Otec Peter dodáva, že vďaka špeciálnym oblekom, v ktorých dieťa cvičí, vedia ovplyvniť funkčnosť svalov.
Chlapec si na tunajších terapeutov okamžite zvykol a teraz sa už sám hneď ráno pýta, že chce ísť cvičiť.
Maťko je na všetko zvedavý, miluje encyklopédie a kvízy a rovnako dobre sa cíti medzi spolužiakmi ako medzi dospelými.
V Dráčiku má pár hodín so špeciálnym pedagógom a na niektoré hodiny chodí do kolektívu. „Vždy sme chceli, aby bol Maťko v bežnej triede so zdravými deťmi spolu so svojím asistentom. Získať však takéhoto asistenta je na Slovensku stále problém,“ hovorí Maťkova mama.
