Svet nemá chybu, len bieda je smutná

Jaroslav Vonderčík z Brezna začal liezť ako 17-ročné „ucho“. Nikto ho k tomu neviedol, nemal vzory. Prvé odreté kolená si vyrobil na skalách vo Valaskej, neskôr sa pridal k ľudom z Brezna a okolia, ktorí sa tomu venovali. Doma síce veľmi nadšení neboli, dnes to už však Jarova mama berie ako fakt. Má horolezca.
Posledným výstupom štvorčlennej partie, ktorá prenikla do povedomia vďaka úspešnému dokumentárnemu filmu súputníka Pavla Barabáša Amazonia Verticale, boli stolové hory vo Venezuele. Traja muži a jedna žena ich absolvovali na vlastnú päsť. V odbornej reči to znamená, že nemali vodcu. Sadli do lietadla, potom do lietadielka a ostali v nemom úžase.

Na vrchu tečie rieka
Pred nimi stáli hory, prakticky bez úpätí, akoby narýchlo a z ničoho nič vyrastené z roviny. Sú ich tam stovky a také obrovské, že sa dajú merať na niekoľko sto štvorcových kilometrov. K väčšine z nich nevedú cesty, k divokejším, ktoré vytvárajú bloky, sa treba presekávať pralesmi. „Pralesom sme išli jeden deň. Nezažili sme nič zvláštne, azda len to, že na stolové hory nevedie nijaký turistický chodník. Dá sa na ne vyjsť len horolezecky. Výšky stien sú od 200 do 500 metrov. My sme sa rozhodli pre Horu Diabla. V pláne bolo dostať sa hore, prejsť krížom na druhú stranu, zlaniť vodopád a znovu sa dostať do civilizácie. Na vrchu stolovej hory vo výške dvoch tisíc metrov nad morom tečie rieka, ktorá v období dažďov natoľko zmohutnie, že sa dá aj splavovať,“ popisuje Jaro nezvyčajnosť tamojšej prírody.
O „hubu“ vraj nešlo ani raz, ale riziko viselo vo vzduchu. Je to totiž odľahlá oblasť. „Žiadny mobil nefunguje. Stačila zlomená noha, alebo nebodaj niečo vážnejšie a už je problém. Nikoho sa nedovoláte.“
Samotný prechod trval dva týždne. Zodpovedalo tomu aj zaťaženie výpravy. Každý mal na chrbte 30-kilový batoh. Jedli, čo si navarili. Ryžu, šošovicu, ovsené vločky. Niečo, čo je spratné a keď sa uvarí, naberie objem. Všade sa snažili nazbierať suché drevo, aby šetrili „príručným“ plynom. Celá akcia, ktorá bola podľa Jara malý „výletík“, trvala mesiac. Na otázku, čo ho to stálo, povedal: „Každého zhruba 50 tisíc aj s letenkami. No hlavne, stálo to zato!“

Dole dobre, hore najlepšie
Navštívili pár kmeňov, ktoré sú už zvyknuté na bielych ľudí, žijú však svojím tradičným spôsobom. „Milí ľudia… Smutné však je, že si musia uvedomovať biednu existenciu v porovnaní s tým, čo majú výletníci. Snažia sa obchodovať s voľne žijúcimi zvieratami. Odchytávajú ich a za mizerné peniaze predávajú priekupníkom, ktorí v Amerike alebo Európe s nimi robia veľké kšefty.“
Jaro by z jednoduchosti domorodcov prijal najmä to, že nepoznajú daňové priznania, nevedia, čo je to stávať ráno do roboty a nikam sa neponáhľajú. Na otázku, čo ho najviac chytilo za srdce, povedal: „Ich chudoba a menlivá príroda stolovej hory. Každé dve - tri hodiny ponúkla dačo iné. Kaňony, rieky, planiny, stále bolo čo obdivovať. Vo Venezuele som už bol, ibaže tento raz, na konci celého prechodu, sme prišli pod najväčší vodopád sveta Salto de Angel. Vidieť padať vodu z výšky 979 metrov je fascinujúce.“
Brezňan Jaroslav Vonderčík o pár dní opäť zabalí batoh. Na tri mesiace odchádza do Švajčiarska. V lete tam robí horského vodcu, vlani bol v Peru. A vychytené kopce? Matterhorn zdolal najmenej dvadsaťkrát. Bol na troch himalájskych expedíciách, aj na Evereste. Nevyšiel až na vrchol. „Mal som niečo s prieduškami. Začal som pľuť krv, tak som to radšej otočil. Viem si dávať pozor. Na slnko, na omrzliny, na všetko. Niekedy už cítim kolená, ale inak v pohode. Zatiaľ, musím poklepať, stále som celý.“