BANSKÁ BYSTRICA. Trinásteho decembra rozdajú v Banskej Bystrici ocenenia za dobrovoľnícke aktivity s názvom Srdce na dlani v niekoľkým kategóriách. Jednou z nominovaných je aj Ingrid Škropeková, ktorú mnohí ľudia poznajú predovšetkým vďaka jej práci v občianskom združení Svetielko nádeje.
Činnosť združenia je zameraná na zlepšovanie a skvalitňovanie života detí a mladistvých s onkologickým alebo iným vážnym ochorením a tiež ich rodín. To však zďaleka nie je všetko. Ingrid sa snaží ako dobrovoľníčka pomáhať ľuďom aj mimo svojej práce a je mnohonásobnou darkyňou krvi. Po 45 úspešných darovaniach sa už pripravovala na ďalšie, no do jej života celkom neočakávane vošla vážna choroba. Stále však verí, že keď sa jej zdravotný stav úplne upraví, jedna z jej prvých ciest opäť povedie na transfúznu stanicu.
Pomoc ľuďom chápe ako súčasť svojho bytia
Keď sa Ingrid o svojej nominácii dozvedela, bolo to pre ňu veľké prekvapenie. Jej pomoc ľuďom totiž vychádza z vnútra a pociťuje ju ako prirodzenú súčasť svojho života, nie ako niečo výnimočné. Veľmi ju však potešilo, že návrh na jej ocenenie napísala Janka Ivaničová, žena, ktorá sama statočne bojuje s ochorením skleróza multiplex. Kto si prečíta Jankin návrh na ocenenie, nájde v ňom hĺbku ľudskej spolupatričnosti a pomoci. To, čo robí človeka človekom aj v dnešnej, neraz odľudštenej dobe. Sú tu pretkané dva osudy žien, ktoré sa stretli v jednom príbehu. „Pre mňa a myslím si, že nielen pre mňa, je Ingrid anjelom. Aj preto som sa rozhodla navrhnúť ju na toto ocenenie," dodala Janka.
Neľahký osud ju nezlomil
Kto Ingrid Škropekovú pozná, vie, že sa dokáže pre iných rozdať. A to napriek tomu, že je pár mesiacov po mozgovej príhode, má manžela onkologického pacienta a stará sa o dve deti. "Poznáme sa z čias, keď som pracovala v chránenej dielni Prístav, kde robila koordinátorku. Svoj čas nám venovala zdarma, jej ročné dieťatko sa tam vtedy naučilo chodiť,“ zdôvodnila Janka v návrhu.
“Kde treba pomôcť tam je, slovko nie a nedá sa v jej slovníku nenájdete,“ dodala.
Janka je tiež ťažko chorá, lekári jej diagnostikovali sklerózu multiplex. Pohybuje sa už na invalidnom vozíčku, s posuvným vozíkom prejde už len pár krokov. V čase, keď veľmi potrebovala bezbariérovú kúpeľňu, skúšali to aj cez portál Ľudia ľuďom. Nepodarilo sa to ani vtedy, ani neskôr cez Projekt Darujte Vianoce. „Inka to však nevzdávala a napokon sa podarilo vyzbierať 1 500 eur. To však nie je všetko. Oslovila 40 firiem, ktoré sa venujú kúpeľniam, obkladom, sanite... A vzápätí prišla kladná odpoveď od majiteľky istej banskobystrickej firmy, ktorá chce zostať v anonymite. Tá navrhla kúpeľňu a zabezpečila kopec ďalších vecí. „Bola som v tej chvíli najšťastnejší človek na svete,“ dodala Janka.
Priateľstvo v znamení pomoci
Ingrid jej však pomáha aj ďalej. Zháňa jej napríklad vlnu, ktorú potrebuje pri tréningu jemnej motoriky.
„Je to výnimočný človek. Ak treba, dokáže neuveriteľne rýchlo zorganizovať ľudí a viem, že pomáha nie len mne. Pomáhala organizovať napríklad aj zbierku pre rodinu, ktorej vyhorel v Sásovej byt. Ingrid o sebe nerada počuje, že je výnimočná. Ale pre mňa a pre ďalších ľudí, ktorí potrebujú pomoc, určite výnimočná je,“ dodala.
Choroba ju mnohému naučila
Ingrid poznajú aj mnohí blogeri a tí, čo jej blogy radi čítajú. Sú plné pravdy a životných skúseností, ktoré by možno iných ľudí zrazili na zem. Ona však s nimi dokáže nielen obdivuhodne zabojovať, no aj o nich celkom otvorene hovoriť.
„Každá skúsenosť nás niekde posunie. Aj tá zlá, ktorá nám naháňa strach. Lebo strach je prirodzená obrana a so životnou situáciou sa treba vedieť vyrovnať,“ dodala.
S odstupom času vidí pozitívne aj skúsenosť so svojim vlastným ochorením, ktoré ju tak zaskočilo pre niekoľkými mesiacmi. „Napriek všetkému som mala pocit, že niekto tam hore ma stráži. Stretla som vynikajúcich lekárov a sestry, ktorí pre mňa chceli urobiť maximum. V čase, keď každý frfle na úroveň nášho zdravotníctva, som sa stretávala so samými výnimočnými ľuďmi. A to nemôže byť náhoda," dodala.
S darcovstvom krvi musela dočasne prestať
Choroba Ingrid prišla náhle a z plného zdravia. Pred dvoma rokmi, keď manželovi ukončili dlhú a náročnú liečbu onkologického ochorenia, Hodgkinovho lymfómu, si pomyslela, že to zlé v ich životoch sa hádam už vyčerpalo. Ono si však dávalo iba prestávku.
Začiatok tohto roka bol príjemný . Veď napokon, 39 rokov je príjemný vek, kedy má človek kopec síl a aj Ingrid fungovala naplno. Choroba sa však ohlásila celkom nečakane na začiatku tohto roka. Pár dní po tom, ako po 45. raz darovala krv. Výsledky testov, ktoré sa robia pri každom odbere, boli ukážkové. A predsa. Keď sa v jeden februárový večer nečakane prebudila, všetko bolo iné.
Ako neskôr napísala vo svojom blogu, v noci vstala na toaletu a trochu ju motalo a ťahalo doľava. „Pripisovala som to nevyrovnanému tlaku, keďže mám vo zvyku z postele po zobudení vyskočiť na rovné nohy. V záchode som však už nevedela odtrhnúť ľavou rukou toaletný papier. Dívate sa na svoju ruku a tá bezvládne leží na vašej nohe. Stále mi však ani len nenapadlo, že sa niečo deje,“ spomenula na osudové chvíle.
Zároveň však začala cítiť strašnú slabosť a oblieval ju studený pot. Stála pri posteli a nedalo sa jej ľahnúť. Napokon sa na posteľ doslova zvalila. Manžel hneď vstal a ona ho chcela upokojiť, že jej nič nie je. Nedal sa oklamať, tušil, že niečo nie je v poriadku.
Posadil ju a kázal ,aby sa dotkla nosa. „Pravá ruka to urobila, ľavá bezvládne ležala na stehne,“ spomína si. Vedel, že je zle a hneď volal záchranku. Nasledoval rýchly prevoz do nemocnice. Poskytli jej rýchlu pomoc, cieva nestihla prasknúť. Na mozgu sa však našla nebezpečná aneuryzma, ktorú lekári aj dnes sledujú.
„Mám implantovaný EKG slučkový záznamník, ktorý podobne ako holter monitoruje činnosť srdiečka, či tam nie je arytmia. Rozdiel medzi holtrom a slučkovým záznamníkom je ten, že holter monitoruje srdce 24 hodín a záznamník môže byť v tele pokojne aj tri roky a zaznamenať arytmiu, ktorá sa môže ukázať sporadicky... Vyzerá to ako malý USB kľúč, ktorý vám zašijú pod kožu. Smejeme sa, že som už čipovaná a pozor na to, čo pri mne poviete, záznam môže byť monitorovaný,“ dokáže si zavtipkovať aj na vlastnej chorobe. Lebo vie, že bez dobrej nálady, optimizmu a občas aj malého sarkazmu to ide oveľa ťažšie. Alebo vôbec.
Bez optimizmu a humoru to nejde
Úsmev ju neopúšťa ani vtedy, keď hovorí o svojej rodine, ktorú nekonečne miluje . "Rodina je vždy na prvom mieste, dokonca aj keď pomáham, sú prví- prví odsunutí nabok... Chápu to, sú zvyknutí, vždy jednám rýchlo... Vedia, že mi nič nevyhovoria. Najradšej by som svoje deti vychovala tak, aby do ich slovníka nepatrilo slovo nie a nedá sa a aby z nich vyrástli ľudia, ktorí čokoľvek budú robiť, urobia najlepšie, ako vedia. Či už v škole, zamestnaní, živote, v správaní voči iným,“ dodala.
