Článok pokračuje pod video reklamou
Podľa ľudovej pranostiky v máji má pršať toľko, aby pastierovi neuschla palica. Poriadne lialo aj v noci pred turíčnou nedeľou. Lenže vtedy už mali chlapci z Pohronskej Polhory plný rebriniak sťatých briez a obielených drúkov. Za svitu priahali, do omše boli máje hore koncom. Štyridsať dievčat z Polhory a z Maše, čo je druhé, neoficiálne meno Michalovej, dostalo verejné uznanie, že za dačo stoja. Mládencov a materiál rozvážali od domu k domu najkrajšie polhorské kone od „sponzora“ Jana Vraniaka. Aby neobišli na sucho, lebo tak káže dobrý mrav, pri každej bráne ich už čakali. Dievky za záclonou, mamky s koláčmi, otcovia núkali z fľašiek. Spev, ktorý postupne naberal na grádoch, pobudil napokon všetky frajerky, priateľky a sestry. Polhorci každý rok vybavia aj to, na čo vraj Mašanom nestačí para. Ale pyšným dievkam nie. Takým, ako povedali, sa máje „nebijú“. Najvyšší, 22 - metrový jedľový drúk s vrcholcom a stužkami sa týči pred oknami domu Andrejky Giertlovej. Vybral ho v hore jej brat. Koľko briezok vyrúbali z lásky, to sa nerozpráva.
