BANSKÁ BYSTRICA. V kalendári posledného. Marec, teda deň tridsiaty prvý, a rok je jasný. Radvaň. Evanjelický cintorín, učupený za poslednou bytovkou, kadiaľ sa už vchádza na okraj mesta Banská Bystrica.
No cintorínskou bránou vchádza sa skôr do pokoja s vôňou večnosti. Na okraji obednej chvíle zastavia pod bránou dve autá, vystúpia z nich ľudia, milovníci literatúry, v rúškach, nadýchnu sa z jarného slnka a stúpajú hore cintorínom. Zastavia tam na krátko tam, kde sa leží dlho. Rúškoví návštevníci prišli úprimne pozdraviť literárneho velikána Andreja Sládkoviča. V onen deň by mal dvestovku, ak by stále žil. No keď sa to tak vezme, on stále žije!
Na jednej strane, tej od mesta, Andrej Braxatoris Sládkovič, na strane druhej, tej od Zvolena, Antónia Júlia, rodená Sekovičová. Spolu tak navždy. Pochopiteľne, keď sa povie Sládkovič, viacerým napadne automaticky Marína.
Dlhočizná báseň, ktorej korene siahajú k veľkej láske, čo sa zrodila v Banskej Štiavnici, ale vytrácať sa začala nútene postupne inde. Začiatkom marca som s literárnou historičkou Janou Borguľovou prešiel aj ďalšími miestami, ktorými denne meral svoje kroky evanjelický farár a básnik Andrej Sládkovič.
Keď človek napol sluch aj vnútro, keď sa započúval do slov o jeho živote, pocítil, že Sládkovič tam kdesi stále je – stará fara v Hrochoti stále dýcha tichom, ktoré mohlo Andreja vítať v prvé ráno, v ktoré sa tam, ako na mieste svojho nového pôsobiska, v polovici 19. storočia prebúdzal. Aj dole pri Hrone v Rybároch v Sliači predstavujem si kráčať zamysleného Sládkoviča. V hrudi si nesie diamant a zanecháva z neho aj pre nás.
Drevená brána artikulárneho kostola v susednom Hronseku poeticky zavŕzga, keď vchádzame, len aby ladila s harmóniou miesta, kde sa Andrej bral s Antóniou Júliou. A o čosi viac ruchu už nachádzame v okolí fary na Sládkovičovej ulici v Radvani, kde básnik zakotvil v poslednej časti života a kde aj dožil. Zosobnený v nemalej soche tam napokon sedí a hľadí kamsi k nám.
Pieta v tichu cintorína
Rozmeniť jeho život a tvorbu na drobné, to by bolo na dlho. Súvislostí v mozaike zaujímavostí a známych aj neznámych faktov dá sa nájsť ozaj dosť. Keď sa kdekoľvek na Slovensku opýtate na Sládkoviča, azda len sťažka nájdete človeka, ktorý by ho nepoznal.
Niektorí by vám povedali aj rôzne podrobnosti, pozoruhodné perličky, iní by aj zacitovali z diela, Marínu či Detvana najmä. Už menej z nich by vedelo, o čom boli prozaické starosti majstra poézie, čím žil tam a čím hentam, a ako a kde teda dožil či pod ktorým stromom je vlastne pochovaný. Sotvakto by preto v spomínaný výročný deň okrúhlej dvestovky meral kroky na hrob, kde ležia manželia Braxatorisovci. Ani sme tam nikoho nenašli, ani tam nehoreli desiatky sviec, ani hrob neležal pod hŕbou prinesených kvetov či vencov. Myslím si, že Andrej by si na to nepotrpel. Slovo z neho žije, zostáva nesené generáciami a odráža veľkosť tvorby krupinského rodáka.
/Nech šťastie svoje tí si majú, / čo vo hmlách svojich nepoznajú / rozdiel medzi zemou, nebom!/ Zrejme ani tieto slová z tvorby Sládkoviča nám nie sú známe tak ako niekoľko tých často skloňovaných úryvkov.
A pritom aj v tomto prípade ide o Marínu.
Na hranici života a smrti
Tiež neznámym zostáva moment, v ktorom sa básnik ocitol na hranici života a smrti. Na zozname smrti už bol zapísaný, zachránilo ho slovo. Slovo, ktoré v strachu vyslala s prosbou jeho manželka Antónia Júlia, keď jej ho v noci odviedli z fary v Hrochoti a chceli v neďalekých lesoch zmárniť navždy. Poprava kvôli láske k slovenskému slovu. A vlastne kvôli láske k budúcnosti Slovákov, našej prítomnosti. Nebyť slova, ktoré bolo podané ďalej a cez správnu známosť prinesené k poslovi smrti, nevytvoril by a nezanechal životom ani tvorbou viac. Kto to vie? A dalo by sa v pozoruhodnostiach pokračovať ďalej, ako keď sledujete strhujúci seriál na pokračovanie.
Sládkovič zostáva slovenským pokladom, na jednej strane zachovaný a odovzdávaný ďalej, na druhej strane v mnohom nepoznaný, ale nezamknutý. Postačí sa pýtať a hľadať, vykročiť a odhaľovať. Nedávno som sa rozprával s potomkom Andreja Sládkoviča Martinom Braxatorisom, ktorý tiež vyslovil želanie smerom k tvorbe svojho prapredka – aby sa Sládkovičova tvorba naďalej čítala so snahou nachádzať v nej stále niečo nové. Prednedávnom som zapaľoval sviečku pre Sládkoviča s recitátorom Jurajom Sarvašom a historikom Marcelom Pecníkom. Ostali s odkazom, aby sme si zo slávneho básnika vzali príklad, že nepostačí len vedieť a chcieť, ale chce to aj mať odvahu a byť zodpovednými za svoje rozhodnutia.
Človek, a nech je kdekoľvek a kedykoľvek, v 19. storočí alebo v tom s poradovým číslom 21, žije a realizuje sa uprostred spoločenstva ľudí. Doba má svoj kontext, osud človeka tiež, pričom mnohé vyviera práve z vnútra jednotlivca, ktorý sa vie nadchnúť a strhnúť aj ďalších – hoci aj na tŕnistej ceste. Aj vďaka Sládkovičovi dnes viacerí z nás milujú slovenčinu a vedia, že vybojovať ju (a nielen jazyk ako taký) nebola samozrejmosť. Aj Sládkovič žil a tvoril uprostred určitej doby a uprostred určitého spoločenstva ľudí. S odvahou a zodpovedne.
Hľadajme ho a nachádzajme
Želám si, aby sme v sebe podoby Sládkoviča hľadali aj nachádzali. Aby sme sa vedeli nadchnúť pre vznešené myšlienky a byť občas aj bláznami, ktorí nezostávajú len prikyvovať, ale vedia ísť nech aj proti prúdu. Želám si a Andrejovi Braxatorisovi tiež, aby sme sa nebáli ukázať poéziu svojho vnútra, lebo každý ju v sebe má. Aby sme boli hrdí na slovenské slovo, ktoré kedysi nebolo všednosťou. Aby sme nezabúdali na tých, ktorí zaň boli ochotní obetovať svoj čas, aj s rizikom predčasného konca. Andrej, želám ti ešte množstvo diamantov, ktoré aj vďaka tebe môže človek v sebe objaviť a pretvárať tak svoju každodennosť na jedinečné dielo.
Napokon vyriekneme niekoľko slov vďaky, na hrobe napravíme popadané vázy s umelými kvetmi a naplnení pokojom odchádzame späť do všedného prúdu reality. Pod rúškom chvíle si pri obzretí sa kradneme veľkú túžbu aspoň v malom vedieť prekračovať svoj tieň tak, ako to robil on. Andrej Sládkovič.
