Po piatich mesiacoch dostal krvácanie do mozgu. Niektoré páry podobný údel stmeľuje, Annin exmanžel na celej čiare zlyhal. Rozviedli sa. Milan má dnes 23 rokov. Nevidí, nerozpráva, je na plienkach a dvakrát denne na čerstvom vzduchu. Aj to, že chodí, je zásluha jeho mamy.
Zbeh
„Zo začiatku, aspoň to tak vyzeralo, otec situáciu prijal. Napokon, nebrali sme sa bez vzťahu. Pri troche sebairónie, dostal ma na vitamíny. Nosil mi z Gemera čerešne. Vzali sme sa, povedala som si šťastne, prišlo dieťa, ktoré ochorelo a nastala zmena. Nevedel sa s tým zmieriť. Zostala som na všetko sama. Jedným slovom, 23 rokov som nemala dovolenku. Keby ste sa ma opýtali, koľko hodín sme s Milankom doteraz absolvovali po ambulanciách a nemocniciach, neviem… Týždne? Mesiace? Boli sme u neurológa v Bratislave, v Banskej Bystrici, v Brezne. Osud sa milosrdne zachoval aspoň v tom, že sme sa dostali k odborníkom, ktorí si nezmýlili povolanie ani po ľudskej stránke. V najťažších chvíľach ma nesmierne podržal najmä profesor Dluholucký,“ spomína Anna.
Na otázku, či sa nikdy neprichytila pri myšlienke, že by bolo lepšie dať chlapca do ústavu, povedala: „Lekári mi to odporúčali, keď mal sedem mesiacov. Neurobila som to. Nemohla som. Môj syn je pre mňa všetko. Sme tu, so svojimi starosťami aj radosťami. Vojtovou metódou som ho napríklad už ako dvojročného postavila na nohy. Uvedomila som si ako čas letí, až keď mal sedemnásť.“
Dobrí a „dobráci“
Chlapcov zdravotný stav si vyžaduje neustálu starostlivosť. Denný rituál sa začína o siedmej hygienou, po nej nasledujú raňajky. Mama nahádže do práčky, čo sa v noci znečistilo a začne variť. Od desiatej do poludnia je s Milanom vonku. Potom umyť riad, nákupy a príprava na druhú prechádzku. Do mesta však nechodia. Nežiada sa jej stretnúť pána, ktorý ušiel od zodpovednosti a finančné záväzky na syna „veľkoryso“ presunul na štát. „Sú veci, ktoré už zrejme neprekonám,“ hovorí Anna. Stalo sa jej napríklad, že ju niekto udal. Vraj chlapec vrieska, ktovie, čo s ním robí. Prišla kontrola. Ukázalo sa, že celý „incident“ aj chlapcov krik, mimochodom bežný prejav takto chorých ľudí, sa odohral v kúpeľni. Milan ná problémy so stolicou. Bolo ho treba celého umyť a prezliecť do čistého. Pri tom, ako sa bránil, spustil horúcu sprchu. Anna je tolerantná. Myslí si, že to urobil niekto, kto je v paneláku nový a ešte ju nepozná. Ostatní vedia, že popri synovi opatrovala napríklad aj šesť cudzích detí. „Horšie je, keď podrypne niekto známy,“ podotýka A. Bordášová. „To poznačí. Už sa neviem ani toľko smiať. Nemožem napríklad pozerať komediálne filmy. Nezatrpkla som však celkom. Mám okolo seba aj veľa dobrých ľudí. Keď som s nimi, aj trápenie sa voľajako rozloží.“
A zajtra?
Opäť vstať, pripraviť raňajky, ak treba, oholiť syna, aby bol pred domom pekný. Poobede dožehliť, pretože večer od únavy už padala… Stereotyp? Najmä, aby bola zdravá. Aby nemusel nikto opatrovať ju. Napokon kto? Na jednodňové mužské návštevy nie je stavaná a nájsť si partnera k postihnutému dieťaťu? Dnes?! Nemysliteľné. „Keď mám pocit, že sa na mňa rúca celý svet, pozriem na Milanka a v duchu poďakujem. Sú matky ktoré prišli o zdravé deti. Ja ho mám!“