Sobota, 28. november, 2020 | Meniny má HenrietaKrížovkyKrížovky

Marián Vojtko: „Beďo? Charakterný človek. Od srdca vám vynadal ako otec, potom pohladil ako mama.“

Pochádza z Banskej Bystrice a hoci sa jeho súčasná kariéra viaže predovšetkým k Čechám, na svoje rodisko nezabúda. Jeden z koncertov zoskupenia 4 Tenori by sa malo konať u nás. Dal si to ako podmienku.

Marián Vojtko žije už dve desaťročia v Prahe, no srdcom zostáva V Banskej Bystrici. Marián Vojtko žije už dve desaťročia v Prahe, no srdcom zostáva V Banskej Bystrici. (Zdroj: René Miko)

S operným a muzikálovým spevákom Mariánom Vojtkom, rodákom z Banskej Bystrice, sme si zaspomínali aj na nezabudnuteľného Jozefa Bednárika počas muzikálového festivalu v Brusne v sobotu 22. augusta . Presne na deň - sedem rokov od odchodu J. Bednárika k tomu najvyššiemu režisérovi.

Rukami tohto divadelného mága ste prešli aj vy. Len pre pripomenutie, ktoré muzikály s vami inscenoval?

Naše prvé stretnutie bolo v muzikáli Dracula, ktorý prišiel v roku 1998 do Bratislavy. Tu som stvárnil úlohy kňaza a Stevena. Potom sme sa stretli v roku 2000 pri Monte Cristovi – bol som Edmont Dantes a gróf Monte Cristo a o sedem rokov neskôr nasledovala Angelika, kde som hral Joffreyho de Peyraca.

Skryť Vypnúť reklamu

Režisér Bednárik, alebo Beďo - ako mu väčšina hercov hovorila, bol naozaj veľmi špecifický režisér so svojimi manierami teatrali... Aké spomienky sa vám vynárajú, keď sa spomenie jeho meno?

Naozaj bol veľmi špecifický (smiech), ale práve preto bol taký fenomenálny. Osobne som veľmi rád, že ma ako prvý do ruky dostal po hereckej stránke práve on. Na javisku mi vysvetľoval veci „per huba“, vybehol za mnou – tá malá gulička, ponadával mi a presne mi povedal a vysvetlil, čo a ako mám robiť. Tam som ani na to nestíhal reagovať, že by som sa urazil alebo niečo iné, pretože v tom momente to tak malo byť a bolo... Vďačím mu za to, že som mohol aj v budúcnosti čerpať z jeho režijných pokynov a pripomienok. Beďo bol jedinečný a takto jedinečný už nikdy nikto nebude.

Skryť Vypnúť reklamu

Beďo bol, okrem iného, známy aj tým, že nepríjemné veci hovoril na rovinu. V umeleckom svete ale občas treba byť diplomatický, opatrný, umelci sú citlivé duše...

Tak režiséri majú rôzne charaktery a nálady, ale človek si musí zvyknúť... Ráno sa zobudíte, nemáte deň, niekto vás naštve, tak potom trpí celý súbor. S Beďovým prístupom som bol ale veľmi spokojný, hoci bol svojský. Myslím, že je dobré, keď sa herec režiséra trošku bojí, a teda má pred ním rešpekt. Herec musí prísť pripravený a neflákať to, že nevie texty alebo niečo, nedajboh, zaspievať. Veľmi si vážim toho, že som bol vždy na tŕní a všetky jeho pripomienky som si zobral k srdcu. Keď to raz tak nebolo, nasledoval taký pucung pred celým súborom, že to neprajem nikomu (smiech).

Ovplyvnil vás Bednárik natoľko, že si pri iných režiséroch poviete „Ale Beďo by to robil inak?“ alebo počúvate a akceptujete ich režijný zámer?

Skryť Vypnúť reklamu

Tak Beďo by to určite robil inak, to je jasné... Rešpektujem každého režiséra, ale preferujem otvorenú komunikáciu. Keďže mám už niečo za sebou, tak chápu aj moje výstrelky, keďže ich majú nielen režiséri, ale aj ja... V poslednom čase to ale vždy, našťastie, dopadne dobre, pretože predtým som sa s režisérmi vždy pohádal a dopadlo to veľmi zle (smiech). Nakoniec sme sa však začali rešpektovať a nájdeme strednú cestu a riešenie.

Napriek špecifickému štýlu a prístupu Bednárika k hercom a spevákom na neho spomíname s rešpektom, úctou a láskou. Čím to je, že všetci na neho spomínajú len s úsmevom, jednoducho, že nám chýba?

Pretože to bola osôbka, ktorá – ani to neviem vyjadriť. Bol to charakterný človek, ktorý vám od srdca vynadal ako otec, potom pohladil ako mama. Bol akoby taký člen rodiny všetkých divadelníkov. Jemu ste dovolili, aby vám povedal úplne všetko a nemohli ste sa uraziť. Beriem ho ako učiteľa a dodnes používam niektoré jeho hlášky a bonmoty.

Tento rok je pre všetkých zvláštny, najmä kvôli pandémii nového koronavírusu, ktorá na čas zatvorila nielen hranice, ale najmä divadlá a operné domy. Ako ste vy prežívali karanténne opatrenia?

Už dvadsiatym rokom som v Prahe a tam to bolo asi rovnaké, ako na Slovensku. Ľudia sa najprv strašne zľakli a ja osobne tiež, nakúpil som dezinfekciu, rúška, ktoré už v obchodoch neboli, tak som ich objednal z Číny a prišli za dva týždne... (smiech) Prvé dva mesiace som sedel doma a bol som veľmi smutný, pretože divadlo je môj život, som v ňom už 25 rokov, v podstate od vysokej školy. Pre nás umelcov to bol obrovský škrt, pretože sme zvyknutí, aspoň ja osobne, denne chodiť do divadla, denne pracovať, nahrávať, skúšať a učiť sa. Pre mňa to bol veľký zlom, že som ostal sedieť doma a nevedel čo so sebou. Tak som si vzal scenáre a začal si opakovať texty... Bolo to ťažké obdobie, ale dúfajme, že zas pominie a bude dobre...

Niektoré aktivity prenieslo Hudobné divadlo v Karlíne dokonca do online priestoru na internet. Šlo o klasické online streamy obľúbených predstavení alebo bola dramaturgia koncipovaná inak? Aké je pre umelca vystupovať na javisku bez potlesku?

Bolo to rozhodne zaujímavé, pretože sme mali pred sebou kamery a za nami hľadisko, celé krásne divadlo stálo za nami, aby ho ľudia videli... Boli tam traja ľudia v rúškach, rúška sme mali aj my, bolo to také neosobné. Na druhú stranu ma teší, že ľudia sledovali prenosy online na počítači alebo telefóne, tak som sa snažil rovnako, ako keby som hral pred ľuďmi v hľadisku. O online vysielanie bol veľký záujem a dokonca nám párkrát spadli aj servery, pretože sa tam prihlasovalo toľko ľudí, že to nezvládla sieť. Záujem bol teda naozaj obrovský a vďaka za to, že ľudia mohli mať s umením a divadlom kontakt aspoň týmto spôsobom.

S kamarátom a kolegom z divadla Václavom Noidom Bártom ste dokonca cez koronovú pauzu natočili duet a vznikol k nemu videoklip. Kto prišiel s týmto nápadom a o čom nová pieseň je?

Už dlho sme sa rozprávali o spoločnom projekte a duete, ale nikdy sme na to nemali čas. Ja som ho do toho nútil, on mi hovoril, kedy príde a ja jemu, kedy neprídem a takto to šlo stále dokola... (smiech) Teraz bolo samozrejme času dosť, tak sme sa stretli a Vašek už mal v hlave nejaké nápady a myšlienky. Povedali sme si, že to natočíme a vydali sme krásny klip, volá sa „Křídla.“ Hudbu napísal Vašek a natočil aj klip, jeho otec napísal text, takže je to vlastne taký rodinný projekt. Len ja som tam ako hosť. (smiech) Je to nádherná pieseň o našom priateľstve a ja sa teším, že Vaškov rockový hlas a môj operný spolu tak dobre ladia a že z toho majú fanúšičky radosť.

Vďaka reštrikciám a epidemiologickým opatreniam boli počas korony a cez letné prázdniny vystúpenia skôr sporadické, resp. žiadne. Prvý koncert po korone bol koncert v Divadle Broadway s príhodným názvom Koncert pro 100. Je rozdiel hrať pre plné hľadisko s 1500 ľuďmi a pre malé, komorné publikum?

Sú to špecifiká, od začiatku sa rozprávame o špecifikách. Tak ako bol Beďo špecifický, aj korona je špecifická. Všetko je to pritiahnuté za vlasy. Aj toto bolo niečo nové a zaujímavé. Také pre mňa ešte neohmatané, aby sedeli ľudia v hľadisku ob jeden rad a ešte aj v rúškach...Vyzeralo to ako niekde na pohrebe... Ale nakoniec vznikol s ľuďmi na koncerte pekný kontakt, hoci som nevidel ako reagujú, určite sa bavili a smiali, ale cez tie rúška to nebolo vidno. Bolo to zaujímavé, nakoniec prišlo až 250 ľudí a dobre to dopadlo. Peniaze sme použili na podporu kultúry, čo je veľmi potrebné a má zmysel.

Vaši diváci a fanúšikovia sú určite zvedaví na to, čo sa pripravuje do novej divadelnej sezóny.

V novej sezóne nás čaká obnovená premiéra muzikálu Michala Davida Kat Mydlář, ktorý sa vracia do Divadla Brodway, myslím, po šiestich rokoch. Pôvodne mala byť premiéra niekedy v apríli, ale kvôli kríze nebola. Teraz stále skúšame, niekedy sa skúšky zas posúvajú, nevieme, či áno, či nie, či sa bude hrať alebo nie. Vláda má nejaké požiadavky, teraz čakáme na nejaké rozhodnutie, koľko ľudí môže byť v divadle... Dúfajme, že to dopadne dobre a ja sa na predstavenia veľmi teším. V divadle Hybernia máme svetový muzikál Tarzan, a v divadle GoJa hráme zas americký muzikál Čarodejnica, Wicked.

Pred asi dvoma-tromi rokmi som začal spievať v jednom zoskupení štyroch spevákov, kamarátov, kolegov – v 4 Tenoroch. V decembri máme obrovský koncert pre tritisíc ľudí vo Fóre Karlín v Prahe a ja verím, že sa nám ho podarí uskutočniť. A určite budú aj vianočné koncerty.

Dúfam, že sa brány divadiel otvoria bez obmedzení a budeme sa môcť tešiť na divákov a budú nám môcť tlieskať. Pretože z toho ja som živý. Keď zahrám alebo zaspievam, tak ako aj dnes na muzikálovom festivale Jozefa Bednárika v Brusne, je to krása, keď ste ohodnotený potleskom a ľudom sa to páči.

Ako ste sa dostali do 4 Tenorov s akým repertoárom vystupujete?

To bol nápad producenta Janisa Sidovského, ktorý ma oslovil po koncerte Proms Gala - Pocta muzikálom v roku 2017, kde sme spolu s kolegami Pavlom Vítkom, Janem Křížom a Michalom Bragagnolom spievali pieseň To je ta chvíle – This Is The Moment.

Naspievali sme to v tomto zoskupení podľa vzoru nejakých amerických 4 tenorov a ľuďom sa to páčilo a chytilo ich to za srdce. Tak sme si povedali, prečo nie... Dali sme dokopy nejaké ďalšie piesne a spravili koncerty. O vystúpenia bol veľký záujem a ľudia boli nadšení, takže sme pokračovali a pokračujeme ďalej. Ako sólový spevák som do toho nikdy nechcel ísť a nikdy som si nepredstavoval, že budem spievať v boybande (smiech). Ale teraz som šťastný a rád, že to takto vyšlo a že to má úspech.

Plánujú sa nejaké vystúpenia na Slovensku? Viem, že len v Čechách sa plánuje od jesene do jari 47 koncertov...

K našemu prvému cedéčku 4 Tenorov, ktoré vyjde 18. septembra nás čaká turné najmä v Čechách. Viem však o jednom koncerte na Slovensku, ktorý je už dohodnutý budúce leto a to dokonca na Bratislavskom hrade. Ešte plánujeme koncert v Košiciach a dúfajme, že aj v Banskej Bystrici, pretože to bola moja podmienka, že keď už budeme na Slovensku, tak musíme navštíviť moje rodné mesto a zaspievať tam, možno v amfiteátri... Pretože 4 Tenori sú v Čechách naozaj fenomén, a keď sa to tak vezme, tak aj vo svete, pretože podobné zoskupenia ako Il Divo a podobne majú veľký úspech. Tak dúfam, že nám to vyjde a že sa diváci budú môcť na nás tešiť aj na Slovensku.

V Čechách ste už roky jedným z najobsadzovanejších a najznámejších muzikálových spevákov. Pôvodom ste však zo Slovenska, kde i vaša hudobná kariéra začala. Vráťme sa teda „pár“ rokov dozadu, do detských čias a do Vášho rodného mesta Banská Bystrica... Pripravovali ste sa na hudobnú kariéru už od detstva alebo bolo stretnutie s hudbou skôr náhodné?

K hudbe ma viedli od detstva rodičia a aj ja som k tomu inklinoval, pretože mi hovorili, že mám talent (smiech). Na začiatku som začal najskôr športovať, rodičia dali ma na lyžovanie, futbal a hokej. Napokon však usúdili, že som muzikálne nadaný, pretože som s nimi doma spieval alebo chodil ako v škôlke, tak na základnej škole niekam vystupovať. Dali ma na hudobnú školu, čo spravili veľmi dobre, pretože napríklad matematika mi nikdy nešla a skončil som teda ako operný spevák (smiech). Každopádne ďakujem rodičom, že sa takto rozhodli.

Na strednej škole vás držala aj metalová fáza...

To bola naozaj krátka doba, pretože keď som zaspieval metalový koncert, tak som týždeň nemohol rozprávať. Môj hlas na to nebol prispôsobený, keďže som už v tej dobe študoval na konzervatóriu v Žiline a tam ma viedli úplne inou technikou. V metale som sa po tretej pesničke vyreval, takže som to radšej ukončil a urobil som dobre, lebo párkrát boli rodičia na predstavení a povedali: „Maroško, čo toto je? Veď tu všetci zvracajú opití z okna, toto nemôžeš robiť, takúto hudbu.“ Tak som sa radšej toho vzdal a išiel som operným smerom, takže zase im patrí moja vďaka.

Vaši rodičia sú na vás naozaj veľmi hrdí a chodia do Prahy na každú vašu premiéru... V máji 2019 ste mali premiéru v Banskej Bystrici, kde ste spojili ľudovú hudbu s muzikálovými hitmi v rámci koncertu Piesňou po stopách života. Aký je teda váš vzťah k ľudovej hudbe?

Ja som vlastne ako ľudovkár začínal. Predtým som to nepovedal, ale naši ma z toho lyžovania a futbalu prihlásili ako školáka do folklórneho súboru Radosť v Banskej Bystrici. Neskôr aj do súboru Urpín, ale to už som mal osemnásť rokov a bol v puberte, tak to ma už prestávalo baviť, viac ma bavili vtedy baby, takže som tam svoje pôsobenie ukončil. Na súborových tanečných vystúpeniach som účinkoval v pauzách, keď sa dievčatá prezliekali medzi číslami, som ja a ďalší speváci musel spievať. Tam si ma všimli pedagógovia a aj organizátori súťaží, tak ma pozvali a všetko som vyhral... Takže naši usúdili, že budem lepši spevák ako futbalista. Hoci možno futbalisti zarábajú viac (smiech), ale ja som šťastný a hudbu milujem.

Jedným z vašich prvých predstavení bola Sondheimova Malá nočná hudba, ktorú ste hrali ako poslucháč VŠMU vo štvrtom ročník. Len málo českých alebo slovenských spevákov sa môže pochváliť tým, že vystupovalo v tomto diele. Bolo toto predstavenie pre vás vtedy ako pre študenta niečím prelomové?

V Sondheimovej Malej nočnej hudbe bolo kvarteto kvázi operných spevákov, ktorí posúvali dej a boli akoby takými vsuvkami celého predstavenia. Moja prvá úloha nebola obrovská, tie hlavné roly prišli neskôr.

Bola to obrovská skúsenosť, vtedy ešte neboli ani mobilné telefóny a podobne, takže ja som sa v divadle DPOH zoznámil s osobnosťami ako Zdena Studénková, Božidara Turzonovová, Michal Dočolomanský, ktorí chodili cez vrátnicu a ja s nimi. Vždy som k nim vzhliadal ako k najväčším hviezdam Hollywoodu. Raz som mnou šla Zdena Studénková vo výťahu, niečo sa ma pýtala, a ja ani neviem, čo som jej odpovedal, ako som bol z toho mimo. (smiech) Pre mňa ako študenta vysokej školy boli toto obrovské zážitky. Medzníkom bol, že ma aj tu niekto všimol a pozvali ma inde. Bol to taký začiatok mojej kariéry, v praxi som si vyskúšal javisko, na ktorom som stál s tými najlepšími profesionálmi a odpozerával som od nich a učil sa.

Vyštudovali ste na VŠMU v Bratislave odbor Operný a koncertný spev v triede profesorky Blahovej. Prečo si operný spevák, ktorého po celé štúdium pripravujú na opernú kariéru vyberie nakoniec muzikál? Nebola to rozhodnutie taká trochu Sofiina voľba?

Moja pani profesorka Eva Blahová bola úžasný človek v tom, že viedla svojich študentov k tomu, čo chceli aj oni a videla v nich ten ich potenciál. Keď prišiel v roku 1998 muzikál Dracula do Bratislavy, tak mi povedala „Pôjdeš na konkurz, a bude z teba muzikálová hviezda.“ Ja som povedal ´pardon, ale ja chcem byť Pavarotti, takto to nejde.´ (smiech) Prišiel som na konkurz, muzikálovo som spievať nevedel, a pretože som spieval operne, tak mi povedali, „Za týždeň je druhé kolo, naučte sa to a potom sa príďte prezentovať...“ S pani profesorkou sme to nacvičili, zobrali ma a vidíte, mala pravdu, som muzikálová hviezda (smiech)...

Predsa len štúdium opery a muzikálu sú dva diametrálne rozdielne svety. Že vyštudovaný operný spevák muzikálové party zvládne, to dokazujete nielen Vy, ale aj napríklad spomínaný Dan Hůlka. Je toto možné aj naopak – zvládol by študovaný muzikálový spevák zaspievať operné party?

Myslím, že v žiadnom prípadne, pretože technika je úplne iná. Rovnako ako podanie umeleckého prejavu, obtiažnosť tej-ktorej roly, spievania a partov sú diametrálne odlišné a nemôže sa to rovnať. Operný spevák tu má navrch, pretože dokáže uspievať muzikál, keď sa to naučí a trochu si „zašpiní“ hlas. Ale naopak si to neviem predstaviť, ešte som sa s tým nikdy nestretol a to poznám rôznych muzikálových kolegov. Keby mali zaspievať áriu princa Kalafa, tak to myslím, že sa im každý vysmeje.. Tu je vidieť, že opera je naozaj top...

Spievate opery, operety, muzikály, popové skladby, klasické sakrálne skladby a nepohrdnete ani ľudovou hudbou...Ako sa Vám preskakuje medzi žánrami – teda od Mozarta či Verdiho ku Karlovi Svobodovi alebo Zdeňkovi Bartákovi. Má tento široký záber nejaký vplyv na hlas?

Na začiatku áno, musel som sa prispôsobovať. Bol som desať rokov stálym hosťom Národného divadla moravskoslezského v Ostrave a tam som spieval Giovanniho. Profesorka Blahová ma viedla ku klasickej a oratórnej tvorbe. Už pri nej som sa stretával s rôznymi žánrami, ktoré sa rôznili a boli iné, pretože som už v tom čase spieval v Prahe Monte Crista a v Ostrave som spieval klasickú operu – napríklad Mozarta. Bolo to zložité, ale dalo sa to nejak skĺbiť. Ale človek si musel naozaj prehodiť v tej hlave a zažať spievať úplne inak.

Keď som celý víkend mal predstavenia v Prahe, tak som si zvykol, že tam trochu musím pritlačiť a zašpiniť ten hlas. A potom som išiel od pondelka skúšať do opery a trvalo mi tak deň, kým som sa zaklimatizoval a bol som operný spevák. Je to taká malá schizofrénia, ale pekná...

Asi je to, ako všetko, len otázka zvyku a cviku...

Áno, presne tak. Ja už teraz o sebe môžem povedať, že tie ľudovky príliš neviem. Vždy keď som vo vínnej pivnice, tak zaspievam „Vínečko bílé“, to mi ide, ale po svojom. Ľudovkári to vždy trochu tak hučia a vždy hovoria: „Nauč sa spievať ľudovkársky, toto čo tu predvádzaš?“ (smiech) Myslí, že nechám ľudovku pre tých, čo to vedia a ja zostanem tam, kde som.

Veľa umelcov má svojho hlasového pedagóga, ktorý im poskytuje spätnú väzbu. Štefan Margita dlho spolupracoval s pani Fidlerovou, Dan Hůlka pracuje s barytonistom Vladom Chmelom. Máte aj Vy svojho dvorného hlasového pedagóga, s ktorým si prechádzate tenorové výšky?

Dávnejšie som chodil aj k talianskym pedagógom, ktorí pôsobili v Prahe a absolvoval som rôzne kurzy doma aj v zahraničí. Tou najdôležitejšou učiteľkou navždy zostane spomínaná Eva Blahová, ktorej technika mi pomáha aj v dnešnej dobe. Som „samocvičiteľ“, klavír mám aj doma, takže si poctivo cvičím hlas. Keďže idem z roly do roly, niekedy na to nie čas. Ale vždy konzultujem telefonicky, či je to dobre.

V roku 2019 ste vystupoval s českou mezzosopranistkou Andrea Tögel-Kalivodovou na spoločnom vianočnom koncerte, kde ste spievali od opery, cez sakrálne skladby či muzikály. Je momentálne v móde prelínanie hudobných svetov a žánrov a je to skôr marketingová záležitosť, alebo to má prínos aj pre diváka aj interpreta?

Môj prvý koncert, ktorý mi robili v Prahe v divadle Hybernia, sa uskutočnil ešte v roku 2008. Natáčala ho aj Česká televízia a niekoľkokrát bol reprízovaný ako vianočný koncert. Jeho dramaturgia bola rozdelená na tri časti – začínali sme opernou tvorbou, uprostred som spieval muzikály a na konci sa prezentoval vlastnými piesňami, ktoré pre mňa napísali Karel Svoboda alebo Zdeněk Barták. Každý si v tom mohol nájsť to svoje a robím to tak aj ďalej, pretože si myslím, že len jednožánrové spievanie na koncerte by bolo veľmi nudné. Ak to divákovi, ktorý možno ani nemá rád operu, ale na koncerte ju počuje, takto spestríte, je to fajn.. Osobne rád skĺbujem rôzne žánre, aby som divákom predstavil aj iné veci a chápali aj inú hudbu. Kto má rád muzikál, vypočuje si aj operu, kto má rád operu, vypočuje si aj autorskú tvorbu, takže je to také tri v jednom.

Muzikál je, podľa jeho definície, syntetické umenie, s jeho speváckou, pohybovou a hereckou zložkou. V muzikáli Čarodejnica máte aj skvelé tanečné čísla a v inom predstavení zas šermujete. V čom sa cítite na javisku najlepšie?

Tancoval som asi desať rokov a hovorili, že som bol výborný tanečník. Ale veľmi ma to nebaví, radšej mám radšej tie dramatické úlohy a to šermovanie. Môjmu srdcu a charakteru sú blízke postavy vo Fantómovi opery, Jekyll and Hyde, Draculovi a podobne. To sú také mystické postavy, dramatickí chlapi a ťažké roly a tie mi sedia, pretože tam nemusím nič hrať. Keď mám hrať upíra, zabijaka alebo schizofrenika, tak prídem na javisko a nemusím nič hrať. Režisér vždy príde a hovorí: „Výborne, s tebou nebude veľa práce.“ Ale keď mám potom hrať nejakého dobráka, princa alebo inžiniera alebo čokoľvek dobrého, tak mi to nejde. S tým je už problém a potom majú režiséri so mnou práce už viac.

Máte za sebou aj prvú hereckú skúsenosť aj v seriáli..

Áno, prehovorili ma do seriálu Modrý kód. (smiech) Ale príliš mi to nevyhovovalo, hral som tam pacienta a musel som celý deň ležať na lôžku. Tak som im povedal, že budúca úloha už snáď bude nejaká charakterová a zápornejšia, nejaký vrah alebo podobne, to by mi išlo. Každopádne som dohodnutý so Zdeňkom Troškom, že mi zverí rolu žaby alebo čerta. Toho čerta by som si naozaj rád zahral...

Ste slovenský spevák, pôsobiaci dlhodobo v Prahe, ako napríklad barytonista Vladimír Chmelo, tenorista Štefan Margita, Miro Žbirka, Lucia Šoralová a mnohí ďalší... A máte ako české, tak slovenské občianstvo. Nedá mi nespýtať sa, kde sa cítite naozaj doma?

Doma? Práve dnes som išiel autom na muzikálový festival do Brusna a videl som niekde pri ceste bilboard a bolo mi čudné, prečo tam nie je písmeno E s mäkčeňom. A potom som si uvedomil, že na Slovensku sa to takto nepíše. (smiech) Pretože som v Čechách už dvadsať rokov, tak niekedy mi toto robí problém, lebo už hovorím a rozmýšľam v češtine. Vidíte, že aj teraz pri našom rozhovore robím pár chýb. Mama ma potom cepuje, ale dennodenne spolu voláme, takže mám slovenčinu z prvej ruky. Je to niekedy problém, pretože ešte niekedy na začiatku, keď som robil rozhovor po slovensky, som koktal. Ale doma som samozrejme u mamy, srdcom zostanem vždy na Slovensku, najmä strednom Slovensku a Horehroní.

Po česky hovoríte rovnako dobre ako po slovensky. Údajne Vás, nielen do úskalí češtiny, ale aj do života v hlavnom meste Čiech, zasväcoval okrem iných kolegov z divadla aj spomínaný Dan Hůlka, s práve ktorým ste alternovali Draculu, či Monte Crista. Ako prebiehali gramatické a jazykové cvičenia dvoch upírov v nočnej Prahe?

Tak medzníkom a míľnikom v mojom živote bol práve pan Hůlka a ja mu ďakujem že ma zasvätil do tajov nočnej Prahy a života. (smiech) Pre mňa to bol krst ohňom. Ja som bol samozrejme živel aj na Slovensku, takže mi zo srandy hovorili, že „Teba sa nedá skaziť, ty už si dávno skazený.“ Dan bol samozrejme obrovská hviezda a ja som s ním alternoval, čo bola veľká česť. Práve on ma vždy uvádzal do tej veľkej spoločnosti, chodili sme na párty a podobne. Takže po dvoch rokoch mi môj otec povedal „Keby si tie peniaze posielal mne, tak už máš možno dom.“ Ale aspoň som si to užil. (smiech)

Ak sa vrátime k vášmu hlasu a hlasovému oboru... O tenoroch sa vraví, že sú „exotické vtáctvo“ a že trpia rôznymi manierami. Dokonca je o nich neuveriteľne veľa vtipov. Mnohé rád rozprával Karel Gott a iné zas poľský tenorista Piotr Beczała, ktorého, mimochodom, tiež učila profesorka Blahová. Podľa vašich sociálnych sietí Vám zmysel pre humor tiež je cudzí a medzi kolegami platíte za nenapraviteľného vtipálka. Takže čo pobaví Vás, skôr humor na cudzí alebo vlastný účet?

Rád si robím srandu najmä zo seba, ale vždy to rád prehodím aj na druhým, nech nie som za toho zlého len sám. Myslím si, že keď si človek nevie urobiť zo seba srandu, tak je to za prvé nezaujímavé a potom – ten kolektív vás príjme lepšie a je otvorenejší. Mám mnoho skúseností s tým, že ma ľudia považujú za arogantného alebo neprístupného, ale potom keď sa začneme rozprávať, hovoria: „Ježišmária, my sme si mysleli, že ste úplne mimo, pán Vojtko. A vy ste pritom tak dobrý človek.“ Zdanie vždy klame, dôležitý je osobný kontakt a potom ide všetko ako po masle...

Možno vás posudzovali len podľa vašich rolí...

Vidíte, možno. Tie zlé a záporné mi idú, takže aj preto to zo mňa vyžaruje. Keby som hral princov, bol by som stále milý..

Na javisku i mimo neho ste spolupracovali s tými najlepšími, spomeňme úchytkom Karla Svobodu, Richarda Hesa, Zdeňka Bartáka, Jiřího Korna, Ivetu Bartošovú, Helenu Vondráčkovú, Filipa Renča, Lukáš Vaculíka, Mirjam a Dana Landu a mnohí ďalší. Kto z nich vás najviac v živote posunul, a kto najviac utkvel v pamäti?

Tých mien bolo mnoho a mnoho. Jedna z mojich lások a miláčikov, ako v umení, tak v živote, je Monika Absolonová, ktorá ma vždy niekde uviedla a predstavila a pretlačila s tým, že som výborný spevák. Takto ma predstavila na začiatku Michalovi Davidovi, pánovi producentovi Lichtenbergovi a iným. Takže ďakujem aj jej, že ma dostala do tejto vyberanej spoločnosti...

Ale musím spomenúť aj Draculu, Monte Crista alebo Golema – muzikály, ktoré napísal Karel Svoboda, ktorý bol mág a ozajstný skladateľský fenomén. Veľmi si vážim to, že jeho hudba sedí k môjmu hlasu. Spievam aj pesničky Karla Gotta a Svobodove muzikály boli presne tým medzníkom medzi operou a muzikálom. Človek môže používať aj tú, hlasovú techniku do jeho hudby, pretože tam je to v poriadku. Keď Daniel Landa napísal muzikál Krysař, tam už som nebol doma, lebo to bol rockový muzikál a musel so tam chraptieť a podobne, tak to som potom už ani nehral, lebo sa mi kazil hlas...

Karel Svoboda bol jednotka, ktorý ma dostal do toho a tá hudba so mnou ide ďalej a ďalej a môj repertoár tvoria najmä jeho pesničky...

Počas svojej hudobnej kariéry ste rovnako pracovali s mnohými režisérmi a režisérkami... Jeden zo známych bonmotov hovorí „mamička a režisér majú vždy pravdu.“ O mame sa nepochybuje, ale u režisérov ste spomínali, že s nimi „diskutujete“ a mňa zaujíma, či sa dá takto diskutovať aj v opere s dirigentami?

Bola jedna hádka v Ostrave, s jedným talianskym dirigentom, kde on mi nadával po taliansky a ja jemu po slovensky. Navzájom sme si nerozumeli a bolo to v pohode. (smiech) Vtedy som začínal v Prahe, a myslel som si, že som obrovská hviezda. On na mňa vyletel, že neviem taliansky alebo niečo podobné, tak sme sa pohádali... Ale myslím, že dirigent je taká autorita a kapacita, že to neprichádza do úvahy. A máte pravdu, mamina, dirigent a režisér majú vždy pravdu, tak pri tom zostaňme a musíme to rešpektovať.

V novinách sa človek dočíta mnohé superlatívy „veľká hviezda pražských muzikálových scén, najobsadzovanejší muzikálový herec, najvýraznejšia osoba pražskej scény, sólový koncert speváckeho Boha.“ Ako zaobchádza umelec na jednej strane so superlatívmi a na druhej niekedy s dosť ostrou kritikou?

Superlatívy ma rád každý umelec rád, to je samozrejmé. Musí sa zmieriť aj s kritikou, pretože tá ho posúva ďalej a núti ho premýšľať, prečo to ľudia povedali alebo napísali. Takže ja som vďačný aj za kritiku a vážim si aj kolegov, ktorí mi povedia: „Počúvaj, bolo to dobré, ale...“ Niekedy sa síce naštvem, pretože si myslím, že to bolo dobré, ale oni to vidia z úplne inej stránky. Najväčším kritikom sú však moji rodičia, ktorí ma tiež nie vždy pochvália a povedia: „Super, ale mohlo to byť aj takto a takto“. Oni sú také moje tretie ucho, ktoré mi radí. Negatívnych kritík našťastie nie je veľa, a som rád, že tých superlatívov je viac, takže za to ďakujem...

Vaše prvé CD vyšlo pred desiatimi rokmi s názvom Marián Vojtko, druhé vyšlo o osem rokov neskôr s muzikálovými melódiami s názvom Muzikál. Nie je opäť čas na nový projekt, napríklad s vianočnou tematikou? Chystá sa momentálne niečo nové?

Presne ste to uhádli, mám v pláne vydať vianočné cédečko. Len ono to nie je tak jednoduché, pretože tam potrebujete veľa peňazí, času a energie na výber piesní, veľa hodín v nahrávacom štúdiu. Je to strašne komplikovaný proces, nakoniec vyjde tá placka a ste šťastní, že to máte za sebou. Ten kopec prácu však za tým nikto nevidí. Ale do tretice všetko dobré, tak myslím, že by som to dal... Teraz sa teším na spoločné CD 4 Tenorov, sú tam krásne songy, takže v podstate mám také dva a pol CD. (smiech)

Po príchode do Prahy ste si pred dvadsiatimi rokmi prešli anabázou s dochádzaním zo Slovenska, s ubytovňami, s prenajatými bytmi. Momentálne však už takmer desať rokov vlastný rodinný dom, neďaleko od Prahy. Ako ste spokojný a ako sa vám býva na vidieku? Nechýba vám ruch veľkomesta...?

Ja nie som na vidieku. Je to síce trochu ďalej, ale stále Praha – Praha 22. Takže ešte stále mám na ŠPZ písmeno A, pardon... (smiech). Je to samozrejme periféria Prahy, štvrť sa volá Uhříněves, ale ja som tu veľmi spokojný. Po umeleckých začiatkoch, keď som prišiel do Českej republiky a chcel som hrať divadlo, ma vybrali z takmer dvetisíc ľudí na konkurze do muzikálu Monte Cristo. Prišiel som do Prahy, našiel som si ubytovanie a bolo to tak strašné, že som odtiaľ hneď odišiel a povedal som si, že radšej pôjdem domov. Na železničnej stanici som si otvoril inzertné noviny Annonce, zabodol prst do inzerátov a našiel som si penzión a to ma donútilo zostať v Prahe. Neskôr, po toľkých rokoch, čo som hýril, som niečo našetril (smiech) a kúpil som si malý dom. Ja som teraz spokojný a možno keď Pánboh dá a kríza pominie, tak si kúpim niečo iné.

Tak snáď sa vám býva dobre a máte dobrých susedov... Vraj je jeden pozemok vedľa vás ešte voľný...

Je voľný, ale už kúpený. Ja mám momentálne problém so susedom, ktorý nestavia podľa plánu, takže sme v právnom spore. Dúfam, že to pre mňa dobre dopadne, hoci mi ľudia hovoria, že dnes už poctivosť neexistuje, ale ja verím, že to bude dobré.

Hudobníci vraj doma hudbu nepočúvajú... Ako je to u vás?

Ja počúvam v aute rádio, nemusíme povedať aké. Sú to hity 80. a 90. rokov, lebo vtedy som bol ja vo svojom živle, chodil som po baroch a diskotékach, takže tie pesničky poznám a mám ich rád. Ale doma viac-menej nepočúvam nič. Jedine v tom aute hudbu, alebo doma hudbu, ktorú sa učím do muzikálu a podobne. Alebo keď tak ešte filmovú hudbu. Ale tie 80. a 90. roky mi sedia naozaj najviac.

Placido Domingo odohral v roku 2018 na festivale v Salzburgu svoju 150. úlohu. Debutoval tu ako Zurga v Bizetových Lovcoch perál. Do tohto čísla vám ešte pár úloh chýba... Existujú teda nejaké operné, operetná alebo muzikálová roly, ktoré na vás čakajú a chceli by ste ešte zahrať?

Tie veľké roly, ktoré som spomínal a ktoré ma za mojej éry postretli, som snáď zahral všetky. Nádherná rola bol napríklad Fantóm opery. A som najšťastnejší na svete, že som ich mohol hrať. Operná tvorba je strašne ťažká a musíte tomu obetovať veľa veľa hodín spevu, odriekania a učenia. Najmä však to zvládnuť psychicky, pretože keď človek dvadsať rokov spieva muzikál a teraz by vymýšľal niečo operného, tak je to naozaj ťažké. Moja srdcová záležitosť je princ Kalaf z opery Turandot, čo sa asi nikdy nestane, je to naozaj veľmi ťažké. Ale mám taký sen, chcel by som ešte zaspievať part Lenského v Eugenovi Oneginovi. Na túto rolu sa chcem pripraviť a mohlo by to vyjsť.

Čo tak prípadne niečo z Wagnera?

To bohužiaľ... (smiech) Tak ako som spomínal, že mi z metalovej hudby odišiel hlas, tak aj wagnerovskí speváci sú špecifickí, majú na to prispôsobené hlasy a oceľové hlasivky, tam by som asi tiež pohorel.

Operní speváci hovoria, že s Wagnerom sa končí kariéra, že je to jej vrchol kariéry..

Tam už tie hlasivky vypadnú úplne...

Na záver čisto hypotetická otázka – ak by Marián Vojtko nebol spevák, čím by bol? Vedeli by ste sa predstaviť v úlohe režiséra alebo hlasového pedagóga? Alebo by to bolo povolanie úplne vzdialené od umenia a kultúry?

Ako študent som vždy v lete pracoval ako brigádnik na terase alebo v bare, roznášal som pivo, víno a podobne... Táto barmanská činnosť ma strašne bavila, ani neviem prečo. Asi preto, že tam bol kontakt s ľuďmi – nadväzoval som kontakty s dievčatami, a potom sme sme spolu večer chodili na diskotéku. (smiech)

Teraz som sa dal na maľovanie, chodím poctivo na hodiny a celkom ma to začalo baviť. A aj moja učiteľka hovorí, že mám na to talent. Prvé dva obrazy už mám za sebou, tak uvidíme, ako to bude pokračovať. Vernisáž spravím možno za rok, keď ich bude viac. (smiech)

Keď ste spomínali režiséra alebo dramaturga, učiteľa spevu – aktuálne vyučujem dokonca dvoch žiakov spev populárnej hudby na muzikálovom konzervatóriu, takže tam si kontrolujem svoje hlasivky aj ja a aj sa sám učím. Teraz mám v pláne skúsiť doktorandské štúdium na akadémii múzických umení, takže uvidíme, ako to všetko dopadne a ako moja kariéra skončí, keď budem starý deduško...

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Bývanie v meste predlžuje život
  2. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  3. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  4. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  5. Aká je chémia vôní
  6. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  7. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  8. Koronakríza: Ako vyzerá jeden deň operátorky infolinky?
  9. Tento rok by mal 70: Legenda Karola Duchoňa ožije u vás doma
  10. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie
  1. Pomôžte ľuďom v núdzi v najväčšej potravinovej zbierke v Tescu
  2. Aké sú dopady pandémie na financie ľudí?
  3. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  4. Účastníci charitatívneho behu No Finish Line nabehali 26 007 km
  5. Porsche Unseen: Tajné projekty dizajnérskej kuchyne, časť druhá
  6. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári
  7. Počúvaním hluku chránime váš sluch
  8. Aká je chémia vôní
  9. Helske očarila nemeckých dôchodcov
  10. Tipy na cenovo výhodné vianočné darčeky, ktoré aj potešia
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 29 419
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 17 963
  3. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 14 043
  4. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 10 993
  5. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 8 493
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 426
  7. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 058
  8. Čo ovplyvňuje chuť kačacieho mäsa? Tieto dve veci 7 759
  9. Predplatená telefónna karta s kreditom 10 € v denníku SME 7 498
  10. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí 7 490
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Banská Bystrica - aktuálne správy

Mičovský odvolal šéfa Lesov SR Mateja Vigodu

Vigoda bol za nového riaditeľa štátnych lesov menovaný v júni tohto roka.

Matej Vigoda, už bývalý generálny riaditeľ štátneho podniku Lesy SR.

V Brezne zachytili len v prvých dňoch testovania 73 pozitívnych

V objekte bývalej transfúznej stanice pred poliklinikou breznianskej nemocnice je viac ako týždeň zriadené mobilné odberné miesto.

Pohľad do laboratória s tretím stupňom biologickej bezpečnosti vo Virologickom ústave Biomedicínskeho centra Slovenskej akadémie vied, kde sa virológom podarilo izolovať prvé slovenské kmene nového koronavírusu SARS-CoV-2.

Tradičné vianočné trhy nebudú, mesto však pripravuje viacero aktivít

Mikuláš rozsvieti vianočný stromček bez detí, primátorský punč pripravujú, no trochu odlišným spôsobom.

Mesto najprv zvažovalo, že by tohtoročný ohňostroj odpálilo z Urpína. Napokon sa rozhodlo využiť peniaze radšej na pomoc tým ktorí to najviac potrebujú.
Ilustračné foto.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Maľbu na trnavskom paneláku za tisíce eur autor prerobí, ľuďom sa nepáči

Mala vyžarovať pozitívnu energiu, ľudia zo sídliska ju však prijali veľmi rozpačito.

Pri nehode v centre Zvolena vyhasol ľudský život

Nehoda sa stala v blízkosti Zvolenského zámku.

Pátrajú po dvoch odsúdených mužoch

Obaja hľadaní pochádzajú z Hlohovca.

Už ste čítali?