Pondelok, 25. január, 2021 | Meniny má GejzaKrížovkyKrížovky

Dobrodruh a cestovateľPeter Becko Ondrejovič: Ešte som nezažil situáciu, kedy by mi išlo o život

Charakterizovať jedným slovom Petra Ondrejoviča je takmer nemožné. Horolezec? Cestovateľ? Objavovateľ? Dobrodruh? Homo natural?



Alebo všetko dokopy? Všetko má zrejme na svedomí hrozivé previsnuté bralo, pod ktorým Peter Ondrejovič vyrastal a ktoré v ňom vyformovalo lezca a cestovateľa svetového kalibru. Od beckovskej krčmy, cez chatu Falier pod Mormoladou, až k domorodcom v kolumbijských horách, ktorých zasvätil do tajov paraglajdingu,
Keď sa narodil, mal palec ako šimpanz... narástol mu dozadu. Ale ako vraví, detskí chirurgovia spravili z neho človeka. O tridsať rokov neskôr prišiel jeho jedenásty september 1993. Presne v ten deň, keď sa zabil jeho horolezecký vzor Mirek Šmíd, padol z 35-metrovej výšky v stene Vtáčnika. Zázrakom si dochrámal len členok. Časom mu noha ochrnula... „Lekári mi ju sfušovali a vyzeralo to tak, že nebudem môcť ani chodiť po horách. Chodiť som však neprestal. Cit sa mi do nohy postupne vrátil a tak sa začalo moje cestovanie...“
Ešte predtým sa intenzívne venoval horolezectvu. Takmer desať rokov bol členom republikového reprezentačného družstva a jeho výkony v stredných veľhorách (Tatry, Alpy) boli 5-krát ocenené ako Najlepší výstup roka. Zdolal viaceré andské šesťtisícovky, prešiel Južnú Ameriku, Galapágy, Austráliu a z Austrálie (Sydney) do Bangkoku cez Indonézske ostrovy, Malajziu a Thajsko (20 tisíc km), Mexiko, Guatemalu, Belize, Južnú Etiópiu (územie Surmov Mursi), na raftoch sa divokými perejami rieky Omo splavil do praveku (Barabášov film Omo cesta do praveku)... Zo všetkých ciest po svete do končín ďaleko od civilizácie si však hádam najviac obľúbil Venezuelu. Tento svoj sen si splnil. A nie raz. Bol medzi piatimi Slovákmi, ktorí v roku 1997 uskutočnili historicky prvý kompletný prechod touto, najväčšou stolovou horou Guyanskej vysočiny. V roku 1998 už len vo dvojici absolvoval prechod panenským priestorom hory v miestach, kde sa do nej zarezáva horná, nepoznaná polovica kaňonu del Diablo Diabolského kaňonu. Vlani tam „dotiahol“ filmára Pavla Barabáša a tiež svojho dávneho lezeckého partnera Jara Vonderčíka (Vondo) a mladú horolezkyňu, inak študentku architektúry Danku Somorovskú (Kvetinka). Vznikol film Amazonia Vertical, ktorý na XII. ročníku Medzinárodného festivalu horských filmov v Poprade získal Cenu za najlepší expedičný film a Cenu divákov a následne aj ďalšie ocenenia. Na nedávnom medzinárodnom festivale Envirofilm 2005 v Banskej Bystrici film dostal Cenu detského diváka. Festivalový večer s filmami Pavla Barabáša, hostiteľom Steve Lichtagom a hosťami, Petrom Beckom Ondrejovičom a Jarom Vonderčíkom z Brezna, zaplnil banskobystrické Kino Korzo dvojnásobkom jeho kapacity.
Váš úraz, to bol pád zo skaly z 35-metrovej výšky, ktorý ste „zázrakom“ prežili. Prežili ste aj uštipnutie najjedovatejším hadom na svete. A tiež vás vraj zašliapol slon a nechali ste sa prehltnúť veľrybou, a... Dejú sa takéto zázraky vo vašom živote bežne?
(Smiech.) - No, toto o mne hlása Alan Formánek! Môj starý kamarát, krásny fantasta, hotový Andersen... On vie veci tak krásne sfantazírovať, že potom je krajšie uveriť a nechať to tak.
Takže, čo z toho je pravda?
- Ten had ma uštipol. Bolo to počas expedície na rieke Omo. A pravda je, že som spadol z výšky tridsaťpäť metrov a že som to prežil. Bol to zlomový okamih v mojom živote. Akési varovanie zhora, aby som zmenil spôsob života. A to som aj urobil. Namiesto horolezectva som sa začal venovať lietaniu na padákoch, splavovaniu krásnych riek, cestovaniu...
Čo by ste ešte chceli objaviť?
- Lákajú ma primitívne národy ľudskej rasy, neodhalené tajomstvá prírody, zvieratá. Miesta, kde sa človek stretáva s divokou prírodou bez toho, aby pociťoval existenciu civilizácie... A konkrétne je to konžský prales, ktorý je naozaj ešte tabu. Žijú tam nížinné gorily a malé pralesné slony. To by som chcel vidieť. Prírodu v tej najprirodzenejšej podobe. A určite by som sa chcel dostať do tých miest, kde Palo Barabáš nakrúcal stromových ľudí, na Novú Guineu...
Na expedícii Omo bola s vami majsterka sveta v raftingu Luciša Mišíková, na stolových horách budúca architektka Danka Somorovská. Čo znamená mať v takýchto naozaj extrémnych podmienkach v partii ženu?
- Lucišu Palo zažil už predtým na expedícii Sibír, bola tam čisto ženská, majstrovská rafterská posádka, plus rekreační rafteri. Bolo vidieť, že ten ženský prvok dáva príbehu, lebo Palovi vždy ide o príbeh, šarm! Prítomnosť ženy, ktorá nie je, v prvom rade, ufňukaná, ktorá vie zabrať a ktorá je osobnosť, ten príbeh zjemní a rozhodne je preň prínosom. Obidve tieto dievčatá v extrémnych prostrediach a podmienkach boli ako doma, stačili nám, boli na tom minimálne rovnako ako my.
Na nedávnom festivale Hory a mesto ste s fotografom Martinom Žilkom uviedli multimediálne pásmo Expedícia Orinoco Amazonas 2005. Dokument o šiestich týždňoch vo Venezuele. Čo vás do týchto končín tak ťahá?
- Chodím do Venezuely každý rok, v zime sa živím ako sprievodca cestovného ruchu a snažím sa nájsť nové miesta, posunúť sa zase trošku dopredu v tom, čo som doteraz nevidel a nepoznal. Takýmto „poľom neoraným“ bola pre mňa oblasť Amazonas na juhu Venezuely, horné Orinoko, kde žijú indiáni kmeňa Yanomani. Sú to veľmi ťažko prístupné oblasti. A tiež je problematické a neľahké sa tam dostať. Povolenia na vstup do týchto území sú zo strany vlády striktne obmedzované.
Vy ste sa tam však predsa len dostali...
- Pravdaže, s mojím kamarátom Martinom Žilkom alias Fševedom sme sa tohto sna nechceli vzdať! Hľadal som nejakú medzierku, ktorou by sme sa prešmykli, napokon, ako vždy na mojich výpravách, ktoré nikdy nie sú oficiálne. Vyzistili sme, že existuje jedna skupina Yanomanov, ktorí sú mimo chráneného územia, aj to, ako sa ku nim dostať. Potrebovali sme na to hlavne svoje vlastné svaly, lebo sme ku nim pádlovali na člne. Bola to taká krásna romantika. Šestnásť dní v pralese s predstavou, že je to panenský prales... ale aj tu je už tá realita niekde inde...
Akí sú Yanomani?
- Treba vedieť, že drvivá väčšina pôvodných obyvateľov Ameriky Indiánov, už prijala civilizovaný spôsob života. Tých málo, čo zostali pri svojich tradíciách, žijú podľa nich a zachovávajú si ich, je veľmi ťažké navštíviť, lebo oni sami si to neželajú. Väčšina Indiánov, s ktorými sme sa stretli, sú civilizovaní. Majú motorové člny, sú európsky oblečení, nie sú pomaľovaní, akurát žijú tam, kde žili roky predtým. A žiaľ, majú zbrane... Keď sme sa plavili po Casiquiare, za pätnásť dní a nocí sme videli len dvoch malých krokodílov. Všetko bolo vyzabíjané. Všetky korytnačie hniezda na pieskoviskách na brehu sú vyrabované...
Neodpovedali ste však na otázku, čo vás na tých končinách a povedzme celkom konkrétne na stolových horách, tak veľmi priťahuje?
- Jeden svoj článok som nazval Magický svet stolových hôr... Asi je to tá neznáma sila, ktorá ma tam priťahuje, možno je to to prepojenie kozmu a našej Zeme, ktoré, ako mi povedal jeden psychotronik, je práve v oblasti stolových hôr najsilnejšie. Je silné vo všetkých horách, ale tam, tam je naozaj najsilnejšie. My sme tú energiu, čo tam sála, sami na sebe vždy pociťovali.
Ako ste to pociťovali?
- ... je to ten náboj, ktorý je vo mne, je v každom z nás. Tvrdia to aj moji klienti, s ktorými chodím na jednu ľahšie dostupnú stolovú horu Roraimu. Je nádherná a úplne odlišná ako filmová Auyan Tepui. Celý prechod hore aj dolu trvá len päť dní. Zato Auyan Tepui, alebo Chimantá sú oveľa rozsiahlejšie. Ponúkajú také prírodné scenérie, aké človek nemá šancu uvidieť nikde inde vo svete. V Barabášovom filme je mnoho z toho naj... Je to skvostný, neokukaný svet Božskej prírody.
Vyzerá to tak, že Auyan Tepui ste ešte nedali zbohom, skôr dovidenia.
- Áno, chcem tam ešte ísť. Aj keď... do Diabolského kaňonu už nie. Je to veľmi náročný prechod, to si už nemusím zopakovať.
Ale čo sa pádov týka... aj v stolových horách ste „leteli“ z výšky pätnástich metrov a vaše beztak už viac ako dosť zráňané telo si „zapísalo“ ďalšie rany a jazvy... no a v pohode, išli ste ďalej. Váš anjel strážny vás zrejme ešte stále sprevádza cestami a hlavne necestami...
- Myslím, že tých anjelov je okolo mňa viac. Bdejú nado mnou. Našťastie! No a ten pád bol... desať metrov, náraz a ešte pokračovanie pätnásť metrov.
Kde a kedy vám naozaj išlo o život?
- Môžem vám povedať, že som ešte nezažil situáciu, kedy by mi išlo o život.
Mhm... ale taký pád zo skaly by ste už hádam nechceli prežiť!
- Akože! Prežiť by som to chcel! Nechcel by som to neprežiť. Alebo, nechcel by som to prežiť s následkami, aj keď... nejaké následky mám. Môžem však robiť to, čo ma baví. A to je pre mňa dôležité.

Skryť Vypnúť reklamu

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  3. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  4. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  5. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  6. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  7. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  8. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  9. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  10. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  1. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  2. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  3. Operatívny lízing zmierni dopady krízy na váš biznis
  4. Stravné pre živnostníkov teraz najvýhodnejšie
  5. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  6. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  7. Hygge ako životný štýl
  8. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  9. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  10. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 41 771
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 40 279
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 14 010
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 9 441
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 994
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 8 937
  7. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 374
  8. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 7 252
  9. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 112
  10. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 987
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Banská Bystrica - aktuálne správy

Mesto Brezno cez víkend zriadilo 20 odberných miest, k dispozícii bola aj mobilná jednotka. Na testovaní sa v sobotu zúčastnilo 5267 ľudí, z toho 30 bolo pozitívnych, v nedeľu 2904, 29 bolo pozitívnych.

6 h
Odberný tím z Heľpy

Cez víkend sa testovalo aj v obciach Horehronia.

6 h
Testovanie Bojnice.

V meste zriadili 19 odberných miest.

6 h
Manželia Nátherovci získali ocenenie Biela vrana

Získali ho manželia Jolana a Štefan Nátherovci za dlhoročnú prácu s rómskymi deťmi.

8 h

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Polícia prenasledovala auto z Oravy až na Liptov. Komjatnou už vodič neprešiel.

23. jan

Pozitivita je zatiaľ nízka.

23. jan

Mestá a obce v okrese Prievidza postupne zverejňujú počty ľudí, ktorí využili skríningové testovanie v ich obci.

8 h

Na Kysuciach pokračuje celoplošné testovanie.

23. jan

Už ste čítali?