Po každom takomto výjazde sa musia záchranári osobne dekontaminovať, vydezinfikovať, vyžiariť všetky použité pomôcky, ako aj celé vozidlo.
Čo vás priviedlo k rozhodnutiu stať sa záchranárkou?
- Na základnej škole som navštevovala zdravotnícky krúžok, chodievali sme na rôzne súťaže a veľmi sa mi to páčilo. Tak po skončení základnej školy som bola pevne rozhodnutá študovať na Strednej zdravotníckej škole a stať sa zdravotnou sestrou. Po jej ukončení som začala pracovať na anestéziologicko -resuscitačnom oddelení (ARO) v Brezne.
Bolo to najťažšie oddelene v celej nemocnici, mali sme tam pacientov s rôznymi stavmi a diagnózami a ako mladá zdravotná sestra som často počúvala od lekárov aj starších kolegýň vetu: „Keby bol prišiel do nemocnice skôr, keby sa mu včas poskytla prvá pomoc, nemuselo by prísť k úmrtiu, nemusel by mať žiadne alebo len mierne zdravotné následky...“
To bol spúšťač? Včas poskytnúť prvú pomoc?
- Áno. Po troch mesiacoch práce na ARE som začala pracovať na záchranke. Tá práca sa mi hneď veľmi zapáčila. Keď sa záchranka ako oddelenie osamostatnila od ARA a vytvoril sa stály tím zdravotných sestier, stala som sa ich vrchnou sestrou.
Záchranárstvo je vaším každodenným chlebíčkom už štyri desaťročia. Ako vyzerali vaše začiatky?
- Začiatky boli ťažké. Borili sme sa s nedostatkom jednorazového zdravotníckeho materiálu, prístrojovú techniku sme prakticky nemali žiadnu. Defibrilátor na tzv. resuscitáciu sme mali taký, že po každom výjazde sme ho museli vyberať zo sanitky a dať ho nabiť.
