BANSKÁ BYSTRICA. Dá sa slovami vyjadriť, o koľko lásky človek príde, keď stratí svojich blízkych ešte skôr, ako ich lásku spozná a pocíti? Nie, nedá. Ani slovami vyjadriť, ani číslami spočítať. Dá sa len spomínať. Alebo (ne)zabudnúť?
„Dnes už viem, že v septembri 1941 – na svadbe mojich rodičov – celá moja rodina vo svojej pôvodnej, veľkej, krásnej a šťastnej podobe – všetci moji blízki, o ktorých lásku som prišla – sa stretli posledný raz...“
Alica Frühwaldová vo svojej knihe O koľko lásky som prišla s veľkou dávkou lásky a citu, so smútkom no i nádejou vyrozprávala príbeh svojej rodiny. Jej mimoriadna osobná výpoveď začína slovami: „Dejiny a dianie druhej svetovej vojny sa neobyčajne citeľne dotkli celej mojej rodiny. Patrím k druhej generácii obetí nacistického besnenia, pre ktorú je typický a asi aj spoločný bolestný pocit straty. Dlhé roky, od samého detstva, nesiem vo svojej duši nenaplnenú túžbu mať starých rodičov aj tety, ujov, bratrancov, sesternice. Spísala som preto príbeh života a záchrany mojich rodičov, ako mi to, často cez slzy, dokázala vyrozprávať moja mamka. Ocko, so slzami v očiach, hlavne prikyvoval.“
Nie, nie je to obyčajný príbeh. Nebudete mať pokoj, kým knihu neprečítate. A potom už vôbec nie... Rasové prenasledovanie a tragické osudy židovských rodín Mittelmannovcov z Brezna a Bergerovcov z Ľubietovej počas druhej svetovej vojny, transporty do nenávratna, strach, utrpenie no aj odvaha ľudí pomôcť svojim susedom, známym ale aj neznámym v hraničných životných situáciách. A medzi tým všetkým svetielko nádeje v podobe lásky Oskára Bergera a Edity Mittelmannovej, rodičov Alice Frühwaldovej.
To všetko v knihe nájdete, spolu s rodinnými fotografiami, spomienkami na detstvo, na paradajkovú polievku, maľované džbánky, štolwerkové rezy alebo na obraz s príbehom záchrany mladého Oskára Bergera a jeho manželky Editky...
V meste si rodičov pamätali s hviezdou na kabátoch
Náš rozhovor s Alicou Frühwaldovou, rodenou Belanovou (po vojne si jej otec zmenil priezvisko na Belan), ktorú mnohým Banskobystričanom iste netreba zvlášť predstavovať, sme „pretkali“ úryvkami z knihy O koľko lásky som prišla.
Koľko ste mali rokov, keď ste sa od mamky dozvedeli o osudoch vašich starých rodičov a ďalších príbuzných?
Od detstva som vnímala, že čosi je v našej rodine nevypovedané a nevyslovené a v niektorých chvíľach som pociťovala určitý smútok. Pýtala som sa na starých rodičov, chýbali mi. Celý príbeh som sa dozvedela postupne a celá mozaika rodinnej histórie sa mi poskladala až v dospelosti.
Ako vás to ovplyvnilo?
To zlo, o ktorom som sa dozvedela, vnieslo aj do mojej duše pocit hrôzy, ktorú moji blízki prežili, a čím ďalej tým viac som si vážila mojich rodičov, ich odvahu a vôľu prežiť. Uvedomovala som si vďačnosť, ktorú moji rodičia prejavovali záchrancom počas celého ich života. Stretnutia a kontakt s nimi obohacoval našu rodinu o vzájomné puto, ktoré som naplno pochopila až v dospelosti.
„28. marec 1942 – do jedného z prvých mužských transportov vzali môjho starého orca Huga a jeho brata Emila Mittelmannovcov a mnohých iných, hlavne mladých Brezňanov židovského pôvodu. Cieľová stanica transportu: Lublin. Nestačili sa ani rozlúčiť.
