Dezidera to ťahá do zahraničia...

Na svete nemá nikoho. Vyrastal v detských domovoch a hoci už má 39 rokov, nemá ženu ani deti. Vraj im nechce ublížiť, nechce, aby trpeli ako on. Hoci pochádza z dediny v okrese Rožňava, striedavo žije „na ulici“ v B. Bystrici a v Bratislave.
Ako skúsený bezdomovec dávno zistil, že charita v Rožňave je „chudobná“, a tak sa zdržiava radšej tam, kde je to o niečo lepšie. Pred časom si dokonca skúsil život v Londýne. Jedna rómska rodina ho naverbovala na prácu pri spracovaní zeleniny. Vydržal tam však len týždeň, lebo mu „platili menej ako skutočne zarobil“.
Asi tri mesiace sa teda pohyboval na uliciach Londýna. Zarábal si žobraním pred kostolmi a využil tiež služby tamojšej charity. „Je tam dosť bezdomovcov, ale všade vládne mier, sloboda...,“ spomína Dezider na skúsenosť zo začiatku roka. „Každý sa stará o seba, nevšíma si druhého. Charita je tam oveľa lepšia ako u nás, aj policajti sú lepší. Skôr sa snažia pomôcť, ale tu stále prísne kontrolujú.“ Nakoniec mu ktosi ukradol občiansky preukaz a musel sa vrátiť domov. Pri spôsobe života aký vedie, má často opletačky s policajtami. Tvrdí, že u nás je rasizmus, lebo sa vždy „cíti len ako Róm, ale ich chráni uniforma“. Policajt ho vraj pred rokmi dokonca bezdôvodne napadol, ale on sa pravdy nedovolal doteraz. Na druhej strane priznáva, že keď sa naposledy vracal na Slovensko, Česko musel obísť. Dodnes ho tam totiž nechcú pustiť, lebo tam spáchal nejaký podvod.
Vyučený nie je a ťažkú prácu nemôže robiť kvôli trvalo poranenej ruke. Občas teda pozametá pred kostolom alebo pomôže v záhrade, za čo mu dobrí ľudia vždy niečo dajú. Tých je však vraj stále menej a až 90 percent Slovákov ľudí s jeho osudom nechápe.
Stále ho to teda ťahá do zahraničia. Je presvedčený, že na Slovensku jednoducho nemá šancu. „Mám to v živote ťažké, ale tiež mám nejaké poslanie,“ hovorí. „Možno pomáhať ľuďom, ktorí trpia ešte viac ako ja, napríklad tam, kde je vojna...“