„Tešila som sa domov ako malé dieťa, ale tiež plná strachu, čo poviem mame. Všetky peniaze, ktoré som zarobila, ostali totiž v Nemecku. V batožine tie isté handričky, v hlave ťažoba, že nemám nič, akurát dlh. Našťastie, „založil“ ma slušný človek. Všetko ostatné, bol podvod. Primitívny a ponižujúci, navyše svojim spôsobom verejný. Vycestovala som na inzerát...“ Zuzana Bódiová z Brezna je absolventkou tamojšej Hotelovej akadémie. Tak ako väčšina mladých, odborne zdatných ľudí, ktorí nemajú možnosť získať miesto s primeraným finančným ohodnotením, hľadala príležitosť zarobiť si vonku.
„Raz mi to už napokon vyšlo,“ hovorí. Hoci sa musela uspokojiť so zaradením do kuchyne a často pregĺgať sekírovanie šéfky-alkoholičky, nevracala sa naprázdno. Čo jej zaručovala legálna zmluva, dostala. Teraz však trafila vedľa. „Inzerát objavila v jednom bulvárnom denníku moja kamarátka. Stručne ponúkal prácu v zahraničí pre servírky a čašníčky, zárobok dohodou. Okamžite sme zatelefonovali. Zarazilo ma, že hovoríme so Slovenkou, hoci sme volali na nemecké číslo. Povedala nám, že tam tiež pracuje, že si nás musia najprv odskúšať a ani platová ponuka nebola zlá: 600 eur mesačne plus tringelty. Kamarátka vycestovala ako „pokusný králik“. Po dvoch mesiacoch sa vrátila, stretli sme sa, povedala, že je to tam v pohode, aby som si kúpila lístok a nastúpila čím skôr. Prečo nedostala za celý čas žiadne oficiálne papiere, zdôvodnila údajnými problémami majiteľa baru s predchádzajúcou obsluhou, skrátka, že ich nestihli urobiť. Ale keď prídem ja, mne ich samozrejme urobia.“
Lumpáreň na druhú
„Žiaľ, začalo mi dochádzať, až keď som vpadla do hry. Vítal ma majiteľ lokálu v chajdičke na spadnutie. Bol to prisťahovalec, inak ženatý muž a priateľ rodáčky, čo s nami telefonicky komunikovala,“ spomína Zuzana.
Dostala izbu a na začiatok pár poučení. Má byť milá. Ak ju niekto ponúkne, treba pohostenie prijať. A žiadne, prepáčte, mám doma priateľa. Opýtala sa, či bude obsluhovať v blúzke a čiernych nohaviciach. Povedali nie, v civile - džínsy a tričko. A vždy sa vrátiš pred barový pult, prípadne usadíš za stôl pre hostí. „Toto opatrenie malo trvať len do chvíle, kým mi nevybavia papiere. Iným slovom, robila som v neustálom strehu, či neprídu páni v sakách a s kufríkmi, alebo rovno polícia. Ak by ma totiž načapali, moje účinkovanie v krajine by sa definitívne skončilo. Po mesiaci a niekoľkých upozorneniach, že takto jestvovať nemienim začali konať.“
Najprv sa prejavila sprostredkovateľka. Vadilo jej, že robí všetko lepšie ako ona. Potom to skúšala so žiarlivosťou. Obaja jej vyčítali, že neprijíma od klientov alkohol, nenechá sa obchytkávať, pije len džúsy, skrátka, kazí tržbu. Vo finále jej vypli v izbe kúrenie. Papiere samozrejme nevybavili. Naopak. „Stručne mi naznačili, keď sa ti nepáči, môžeš ísť. Napokon, môj odchod zaranžovali tak, aby to vyzeralo, že ma vyhodili oni! Vyrobili echo, že som nesplnila očakávania. Zámer bol jasný. Báli sa, aby ma náhodou neprijal niekto o pár ulíc ďalej a nedozvedel sa, ako manipulujú s pracovnými silami. Bola som nútená uchýliť sa na priváte. Peniaze, ktoré mi vyplatili a značne skresali oproti sľúbenej čiastke, som minula za bývanie a stravu. Dokonca som sa musela zadĺžiť,“ opisuje Zuzana svoje nepríjemné skúsenosti.
Bonus za všetko zlé
Podobne dopadla aj jej známa, a pritom reflektovala na ponuku registrovanej agentúry! Dostala sa k majiteľom podniku, ktorí ju doslova zdeptali.Vrátila sa domov vychudnutá a ľahšia o 14 tisíc korún. Toľko do sprostredkovania práce v zahraničí investovala. Pritom tam žila na káve a suchých rožkoch, čo si ukradla. Spávala najprv v spoločnej posteli s ďalším dievčaťom z personálu, potom v majiteľovej. Na striedačku. Keď doslúžil nočnú, vyhnal ju a zaľahol do nej on.
Zuzana sa zaprisahala, zahraničie nikdy viac. Spätne si uvedomila, ako naivne naletela na inzerát, ktorý napríklad nevyžadoval ani čiastočnú znalosť jazyka. Asi je fakt pravda, že čo ťa nezabije, to ťa posilní. Po dlhšom čase sa jej opäť naskytla príležitosť pracovať v Rakúsku. Získala totiž dostatok referencií o serióznosti manželov s tromi deťmi, ktorí hľadali pracovné sily do penziónu v Alpách. Podmienky prijatia boli jednoznačné. Papiere mala vybavené do týždňa. „Nebola som tam ani mesiac, keď som sa našla vycapená v novinách,“ hovorí s úsmevom. „Prišla tajná kontrola. Preklepala penzión od servisu cez kuchyňu, sociálne zariadenia, ubytovacie kapacity až po ceny. Pod kolónkou obsluha sa v hodnotiacom článku objavila kratučká pasáž tohto znenia: Najatraktívnejšou perlou v tomto penzióne je milá a priateľská Slovenka s veľmi dobrou nemčinou. Ženy a dievčatá, ktoré tam pracujú roky, to nedosiahli, ja áno. Hovorím si, možno je to ako bonus za všetko zlé. Radili mi, teraz už nehľadaj šance ty. Máš v rukách ideálne osvedčenie, že si zažiarila v Diana Thöerle. Keď som to potom doniesla domov a predložila mame, od radosti sa rozplakala. Nechcem vyzerať, že sa pýšim, no prišlo niečo, čo ma posunulo k väčšej sebaistote. Povedala som si: Fajn Zuzi, len ty pekne rob túto robotu, lebo ťa baví. A nikdy sa nikomu nedaj tlačiť do kúta. To, že sme chudobnejší, ešte neznamená, že nemáme dôstojnosť!“