Na prvý pohľad nie je na ňom nič výnimočné. Nijako nevyčnieval z hlúčika zabávajúcich sa tínedžerov. Za chlapčenskou tvárou by nikto nehľadal mladíka, s ktorým sa osud kruto zahral. Vzal mu to najvzácnejšie – rodičov. Stačilo niekoľko minút a Janko zostal sám. Bez maminho pohladenia, bez chutných palaciniek, bez otcovho napomínania. Pri stole zostali prázdne miesta a v chlapčenskej duši veľký bôľ. „Boli chvíle, keď sa mi nechcelo žiť. Slzy mi stekali po tvári, no ešte viac ma pálila bolesť na duši. Otec zomrel v júli v roku 2000. Mamka na jeseň o rok neskôr,“ spomína Janko Doboš. Má 19 rokov, býva v Utekáči a jeho životný príbeh je plný bolesti.
„Neviem ako vy, ale ja mám pocit, že ľudia, ktorí prídu o prácu, akoby stratili dušu a s ňou aj radosť zo života. Moji rodičia pracovali v sklárňach. Keď skrachovali, mnohí stratili chuť žiť. Aj maminka s ockom prišli o prácu. Veľmi ťažko to znášali. Predtým sme chodili do prírody, opekať si, v našom byte bolo veselo. Potom prišlo ticho. Obaja chodili mlčky po byte a mali smutné oči. Rodičia nás chceli uchrániť od problémov, ktoré súviseli so stratou zamestnania. No my, deti, sme vedeli, čo to znamená. Otec začal chorľavieť. Boleli ho prsty na nohách. Dodnes neviem, čo mu bolo. Ani nechcem vedieť. Zomrel náhle. Odrazu mu prišlo zle a bolo po ňom. Vraj sa mu upchali cievy.“
Keď Katarína Dobošová stratila manžela, bola na tom psychicky veľmi zle. Vyžiť z almužny, postarať sa o tri deti, a to v dedine, kde bieda z každého kúta škerí zuby, nie je vôbec ľahké. Chradla aj ona. Po roku zomrela tak náhle ako jej muž. „Maminke prišlo večer zle. Sanitka ju odviezla do nemocnice a na druhý deň odišla za otcom. Z okna bytu dovidím na cintorín. Niekedy som k ich hrobom chodil každý deň. Už nechodím. Žijú v mojom srdci. Myslím na nich každý deň. Najťažšia je samota. Prídete domov a nikto sa vás neopýta, čo bolo v škole. Kým boli doma sestry, bolo to lepšie. Vydali sa a ostal som sám s mojím psom Harym. O rok zmaturujem. U nás si však ťažko nájdem zamestnanie, asi budem musieť predať byt a odísť do sveta,“ uvažuje Janko.
Cez leto sa chystá na brigádu. Dúfa, že príbuzní z Brezna mu pomôžu. Vždy stáli pri ňom. Aj sestry, starká a aj ostatní príbuzní. Zo sirotského dôchodku po rodičoch sa vyžiť nedá. Zo 4500 korún, ktoré mesačne dostáva, takmer tri tisícky zhltne byt. Ostatné ide na cestovné. Nebyť dobrých ľudí, Janko by nemal čo do hrnca. „Mám dobrých susedov. Teta Jolka Skruteková mi veľmi pomáha. So stravou, dobrou radou aj milým slovom. Aj starostka mi vychádza v ústrety. Prežijem. Keby som si mohol niečo želať, prial by som si, aby sa mi vrátili rodičia. Bojím sa budúcnosti, aj keď viem, že už nič horšie ma nemôže čakať. Veď som prežil smrť rodičov,“ hovorí ťažko skúšaný chlapec.
Janko žije v rodičovskom byte sám už tretí rok. „Mohol som ísť bývať k sestrám, k príbuzným do Sihly, ale aj do Brezna. Tu som však doma. Žijem tam, kde som prežil detstvo, kde ma mamka kárala za úlohy, kde sme s otcom hrali karty a kde sa piekli najchutnejšie palacinky,“ tvrdí syn, na ktorého by boli rodičia určite pyšní.