Článok pokračuje pod video reklamou
Za tie roky toho prežila toľko, čo za rovnaký čas neprežijú traja, ba možno aj viac ľudí. Vyžaruje z nej vnútorná pohoda. Dokázala vzdorovať bývalému režimu. Motýlie krídla nemožno spútať komunistickou kazajkou. Odletela na nich až na vysnívaný Západ. V súčasnosti žije v Orlande na Floride, kde spolu s manželom a deťmi prevádzkuje obľúbenú reštauráciu. Lučenec však stále považuje za svoj domov. Je osobitnou kapitolou v jej živote. Prišla sem ako 17-ročná. Zo Záhoria. Tretieho júla v roku 1987 mu dala zbohom. Dramatické okolnosti úteku za slobodou i pocity strachu, vzdoru, nádeje a neistoty, ktoré ho sprevádzali, opísala v knihe „Aj slnko kráča na západ“.
Je utorok 28. júna 2005. Za oknom páli slnko. Jún otvára letu svoje dvere. Žene sediacej predo mnou leto pred 18 rokmi otvorilo dvere k slobode. „Chcela som, aby moje deti žili v slobodnej krajine. No len snívať o tom mi nestačilo. Vedela som, že musím urobiť niečo konkrétne. Dať zbohom drahej domovine nebolo jednoduché. Nikdy som nedostala nič zadarmo. Vždy som si to musela sakramentsky zaslúžiť. Avšak málokedy som nedosiahla to, čo som si predsavzala,“ tvrdí Ester Bilková – Brestowská. Nie je to tak dávno, čo sa pri počúvaní Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky nechávala unášať akémusi živému sneniu. Už vtedy sa jej zdalo, že „večná“ komunistická vláda dlho nepotrvá. Tá, ktorá zatvorila ľudí do košiara s ostnatým drôtom. Ester sa narodila v roku 1954. „Môj otecko bol rebel. Neznášal nespravodlivosť. V roku 1952 sa ako politický väzeň dostal do Jáchymova. Zastal sa starých rodičov, keď im chceli zobrať majetok do družstva. Jeden komunista si vtedy vymyslel, že mu dal otecko facku. Klamal! Chceli ho len odsúdiť. Všetko bolo zmanipulované. Neskoršie tento pán ochorel. Mal rakovinu. Na smrteľnej posteli si zavolal moju mamku a prosil ju o odpustenie. Povedala mu, že ona mu odpustiť nevie, ale nech mu odpustí Boh. Tatko dostal v Jáchymove leukémiu. Môj dobrý, krásny tatko. Bál sa aj o naše zdravie. Bane v Jáchymove poznačili všetkých. Prežili sme. Tatko nie. Umrel, keď som mala šesť rokov. Ešte ma stihol naučiť čítať. Brata už nie,“ spomína Ester.
Zbožňovala Dubčeka. Nenávidela sovietske tanky. Verila v Boha a netajila to. Komunisti boli v strehu. V období konsolidácie ju vyhodili zo školy. Dodnes nevie, prečo. Našla si manžela, zmaturovala, porodila tri dcérky. Vedela, že musí odísť. Útek plánovali rok. Už toho mali dosť. Niekto iný im riadil život. Predstavovala si, aké by to bolo krásne, keby mohol Východ a Západ existovať vedľa seba tak, ako Johnnie Walker vedľa slovenskej borovičky v jej zbalenom kufri. „Opustili sme náš dom, našich blízkych a v duchu si kládli azda už po stý raz tú istú otázku, čo nás tam čaká. No len čo som začala pochybovať o tom, či konáme správne, spomenula som si na svojich starých rodičov, otca a krivdy, ktoré im bývalý systém spôsobil a pochybnosti boli preč,“ tvrdí Ester. V Rakúsku strávili 26 mesiacov. Podarilo sa im získať politicky azyl a odletieť do Ameriky. Nie, krajina, v ktorej sa narodili, sa k nim nesprávala ako macocha. To tí, čo ju riadili, zabúdali byť ľuďmi. Ani za morom nelietajú pečené holuby do úst. Odvážnym a chytrým však šťastie praje. „Nebolo to ľahké, kým sme sa postavili na vlastné nohy. No dokázali sme to,“ povie Ester, ktorá v týchto dňoch uvádza na trh svoju knihu „Aj slnko kráča na západ“. „Napísala som ju preto, aby Slováci nezabudli, ako bolo. Veď ako povedal môj známy, maslo síce stálo desať korún a mlieko dve, ale báli sme sa ceknúť, stáť si za svojim názorom, zastať sa nevinných... Odporne sme sa báli. S hrdosťou sme vyhlasovali, že sme holubičie povahy a bola to iba úbohá výhovorka. Chcem napísať aj druhý diel. Mal by sa volať „Ukáž mi koniec dúhy“. Ovečiek, ktoré našli dieru z košiara, bolo viac. Som rada, že som bola medzi nimi,“ hovorí spisovateľka.
Je niečo po šiestej hodine. Dopisujem článok a čítam mail, ktorý Ester dostala od známeho. Píše v ňom o komunistoch, ktorí si stále zohrievajú svoje zadky na najvyšších miestach a nikomu to neprekáža. Dokonca im ľudia fandia, akoby na všetko zlé zabudli. Neviem ako vám, milí čitatelia, ale mne je odrazu akosi clivo. Na našom malom Slovensku je totiž stále čo naprávať.
