Mŕtvi na cestách, zbité ženy, neurotické deti, vraždy, nezhody, rozvody, zvady... Pijú smutní, veselí, chorí, zdraví, padavky, borci, politici, outsideri, celebrity, chudoba, milionári...,,Kto nepije, nežije?!“
Adriana Štulajterová, jej manžel Štefan a svokor Ivan z Čierneho Balogu prišli k alkoholu každý svojou cestou. Chlapi v krčme, Adriane ho servírovali rovno do duše.
IVAN
,,Začínal som malým pivkom. Po vojenčine som to roztočil. U prvého zamestnavateľa sa robilo veľa údržbárskych prác. Všade sa za odmenu nalievalo. Do roka som pil prvú ligu. Bežná norma, liter alkoholu denne. Najprv sa dostavili malé výpadky pamäti, neskôr to už boli celé okná. Záloha a výplata sa u mňa udržali pár hodín. Napriek tomu som sa pokúsil nejako uniknúť. Začal som robiť sprievodcu na železnici. Bol to však krok z blata do kaluže. Načali ma pohostinní cestujúci, trikrát za smenu som sa opil, dvakrát trochu vyspal, večer to končilo pri desiatich poldecákoch alebo osemnástich pivách. Napokon som na podnet brata navštívil lekára železničiarskej protialkoholickej poradne vo Zvolene. ,,Naordinoval“ mi liečenie v Červenom Dvore.
ADRIANA
sa nikdy nevyrovná s faktom, že vďaka matke - alkoholičke musela odmalička pregĺgať ústrky a ponižovanie. ,,V škôlke sa so mnou nikto nehral, lebo im to doma zakazovali. Závidela som im. Desaťročnú ma súd oficiálne zveril do opatery starkej. Bývala som však u nej prakticky stále, lebo mama sa hocikedy na mesiac, pol roka alebo na celý jednoducho vyparila. Ona žila nadivoko, my so starkou sme plakali a modlili sa, aby prestala piť. Ak ma aj zobrala na pár dní k sebe, nikdy som nebola ja prvá. Stále mala nejakého priateľa. Čo si spomínam, vystriedala najmenej šiestich. Neznášala som ich, lebo som im musela hovoriť otec. Vedela som, že ten môj je v Žiline, že tiež pije, ale pamätala som si napríklad, ako ma raz zobral na kúpalisko. Dodnes ho vidím v bielej košeli a čiernych tesilových nohaviciach. Alebo ako ma raz prišiel pozrieť, dal mi 500 korún a zasa odišiel.“
IVAN
prerušil liečbu v Červenom Dvore (zámok P. Voka medzi Prachaticami a Českým Krumlovom) po štyroch týždňoch a tzv.metóde vyvolaných stresových situácií. Tri si odabstinoval doma, potom sa disciplinovane vrátil a dokončil ju. Keď odchádzal, spolupacienti mu dávali rok, maximálne dva. Skrátka, bez pitia vraj dhšie nevydrží. A doktor Kubíček dodal - Štulajtere, vy dokážete abstinovat jenom do Krumlova, po hostinec města Vídně, kde se vožerete. Vtedy vo mne vzkypela horehronská krv. Povedal som si - nech ťa aj rozdrapí, ja to vydržím!“ Ďalší rok po liečbe dvakrát týždenne poctivo bral antabus, absolvolal päť opakovaných liečieb a týždeň rodinnej terapie s manželkou. Potom nastala realita. Musel úplne zmeniť životný štýl, kamarátov, v zamestnaní si opäť vybudovať pozíciu. Potom postavil dom, nasadil stromy a splodil syna.
ADRIANA
Adriana je jedináčik, no pritom sa jej neušlo ani toľko istoty, ako kuraťu pod kvočkou. Dievča, ktorému okolie veštilo budúcnosť Katky po vzore matky, prišlo do puberty a začalo sa správať tak, ako sa od neho očakávalo. Partia, flámovačky, na truc, revolta. Až sa za ňou zavreli dvere na ústave pre problematickú mládež v Lietavskej Lúčke, neskôr ,,presídlila“ do Spišského Hrhova. ,,Tam mi ukázali, čo si nemám pripúšťať, kto som a čo zo mňa môže byť. Vrátila som sa domov plná energie. Všetci, čo ma odsudzovali a spájali s matkou, boli nútení zobrať na vedomie, že nie som jej kópia. Vydala som sa. A ona? Až nato, že je tiež vydatá a býva vo veľkom meste, žiadna zmena. Hoci nás čas od času navštívi a naši synovia plačú, keď odchádza, ja ju nedokážem od srdca objať. Nútim sa k tomu s veľkým odporom.
IVAN
Averzívna terapia je liečebná metóda docenta Jaroslava Skálu, známeho lekára z pražského Apolinára a zakladateĺa prvej protialkoholickej záchytnej stanice v Európe (l951). Pacientom sa podá antabus, kombinovaný s obľúbeným druhom alkoholu a podsunú im vedrá. V modernejších zariadeniach sú sklonení nad porcelánom, alebo ,,vrhajú“ do nerezu. Účel je ten istý. Ivan obrátil pivo a poldecák borovičky. Reakcia bola natoľko silná, že upadol do mdlôb. Prebrali ho len kofeínovými injekciami a pod kyslíkom. ,,Boli to ťažšie stavy, ako rána po trojfázovej opici!“
Po pijáckej kariére začal dávať dohromady, čo rozložil. Dostavili sa aj obávané veľké chute. Aby im neprepadol, vytvoril si skálovský rebríček pravdy. Jednu stranu zápisníka vyhradil mínusom, na pravej sa sám seba pýtal, čo mu vlastne alkohol dal… Vo fáze, keď mal záťahy ešte pod kontrolou, o zábavu nebola núdza. Spolu s partiou kolegov -alkoholikov napríklad vyrábali pečiatky zamestnavateľov do občianskych preukazov. Zadovážili si malú tlačiarničku, ,,prijímali“ nové pracovné sily, inokedy sa hrali na právnikov a zostavovali tlačivá na rozvod.
ADRIANA
,,Po prvýkrát som si uvedomila, že mama robí niečo zlé, keď ma zobrala niekam, kde pila pivo a rozbíjala poháre. Prišli policajti, zobrali nás do auta. Mala som asi štyri roky. Jeden čas sa dali s otcom opäť dohromady. Bola som hrdá. Otvoril krčmu. No netrvalo to ani tri mesiace a bola som opať pri starkej. Zobrala otcovi peniaze, jeho šupli do väzenia pre manko. Vypisoval mi. Najprv, že nie som jeho, že dá urobiť krvné testy. V ďalšom sa ospravedlňoval a tvrdil že ma ľúbi, alebo si pýtal poslať peniaze. Najpodivnejší obraz mám z obdobia, keď som bola úplne malá. Vidím ich oboch nad sebou. Ležím v postieľke, mama ma zapína medzi perinu a vankúš a oni sa smejú. To zovretie medzi gombičkami bol podľa psychológa z ústavu môj prvý negatívny zážitok.
IVAN
,,Mal som napríklad vzácnu zbierku zápalkových nálepiek. Predal som ju za 400 korún. Dnes by som za ňu dostal najmenej 25 tisíc. Ráno sa totiž vstávalo s jediným cieľom - mať prachy, rýcho, veľa a dlho piť. Veľkou oporou všetkých, ktorí podstúpili liečbu, sú kluby abstinujúcich alkoholikov. Aktívne sa ich zúčastňujem. Takmer 20 rokov fungujem v činnosti, ktorá sa volá kompletný servis vyhľadávania a poskytovania pomoci odkázaným na alkohol. Doteraz ma ich oslovilo minimálne sto. Približne 40 percent z tohto počtu úspešne absolvovalo liečbu.“ Medzi nimi aj jeho syn.
ŠTEFAN
Adrianin manžel začal laškovať s alkoholom na strednej škole. Spočiatku nevinne, jedno - dve pivá. Po návrate z vojenčiny sa rozparádil. A poriadne do tvrda. Chlapec splodený abstinujúcimi rodičmi, ten istý, ktorého odmalička vodili na všetky klubové akcie, sa dostal do švungu, ktorý mohla zastaviť jedine liečba. Sám poprosil otca o pomoc. Zatiaľ je ,,čistý“. Podľa ľudí, ktorí vydržali nepiť tri roky ako on, najťažšie obdobie zvládol. Otec to potvrdzuje.
