Operenci ho fascinovali od útleho detstva. ,,Už ako malý chlapec som choval rôznych vtáčikov. Nepohrdol som ani vrabcom,“ tvrdí chovateľ holubov Vladimír Pertzian z Poník. Dnes, po viac ako štyroch desiatkach rokov je majiteľom 150-tich holubov, medzi ktorými sú aj šampióni. Začiatky jeho vášne zachádzajú do čias, keď banskobystrické námestie bývalo zaplavené stovkami holubov. ,,Kým mama s otcom si pochutnávali v mliečnom bufete na akejsi dobrote, ja som snoval plán ako si jedného holúbka ,,uloviť“. Kúpil som si hrubšiu niť, urobil slučku a na omrvinky som ich lákal do svojej pasce. Takmer úspešný pokus mi však prekazila výchovná facka akéhosi pána, ktorý vôbec nechápal moju rodiacu sa vášeň,“ spomína na svoje začiatky holubiar. Podporu nenachádzal ani v rodine. Márna bola snaha všetkých, ktorí sa snažili zahatať mu cestu k cieľu. Dosiahol svoje. Ako sám tvrdí, je to záľuba, ktorá neprináša človeku zisk, ale potešenie. Množstvo času strávi zavretý vo svojom holubníku a len tak si so svojimi operancami ,,hrkúta“. Dôverne pozná každého jedného z nich, presne vie, keď sa u niektorého objavia príznaky ochorenia. Buď ho v izolácii lieči alebo ho musí utratiť. ,,Záleží od toho, či ide o vzácny druh holuba alebo nie,“ vysvetľuje dôvody. Ceny týchto operencov sa líšia. Kým niektorých možno kúpiť už za tisícku, hodnota iných dosiahne aj stotisíc. Cena je závislá od kvality holuba, jeho rodokmeňa a výsledkov, ktoré na súťažiach dosiahol. Vladimír za svoj doterajší najväčší úspech považuje víťazstvo holuba z vlastného chovu v 80-tom roku, keď v konkurencii 700 holubov ten jeho prekonal 750-kilometrovú vzdialenosť z poľského Štetína a doletel domov ako druhý. ,,Jeden pán mi vtedy za otca tohto šampióna ponúkal až tisíc mariek.“ Ďaľší úspech zaznamenal v tomto roku, keď jeho holubica prekonala ako druhá z takmer tritisíc súťažiacich holubov rýchlostný rekord. Vrátila sa k svojmu majiteľovi z 240 - kilometrovej vzdialenosti, pričom jej zaznamenali priemernú rýchlosť 1375 metrov za minútu. To sú úspechy, ktoré motivujú chovateľa denne aj dvakrát riadiť holubníky, kupovať operencom kvantum kvalitného krmiva, liekov a vitamínov, investovať do nových technológií, ktoré presnejšie zaznamenávajú návrat holubov zo vzdialených miest. ,,Nedávno sa mi vrátil holub, ktorého som pred piatimi rokmi vypustil v Lučenci. Neveril som vlastným očiam, keď som zaregistroval na jeho nohe rodový krúžok so známym číslom,“ s nadšením v hlase pokračuje v rozprávaní o svojej vášni. So svojimi operencami sa už niekoľko rokov zúčastňuje súťaží v Česku a Nemecku, ktorých je v tomto roku plánovaných šestnásť.
Za kolísku holubiarstva je považované Belgicko. Veľmi kvalitné druhy boli k nám vraj importované aj z Nemecka a ich potomkov možno vidieť lietať ešte aj dnes. Vladimír Petrzian si spomína na kuriózny prípad, keď holuba použili ako sprostredkovaného mašeráka zlata z Poľska. Autor plánu však nerátal s tým, že holub si urobí letovú prestávku priamo na streche colnice a to v čase, keď mal službu vášnivý holubiar. Tomu sa podarilo holuba chytiť a ,,dokonalý“ plán bol zmarený. Holub ovešaný troma retiazkami zlata sa nevrátil ku svojmu majiteľovi sám, ale za asistencie polície.
Vladimír si svoj život bez holubov už nevie predstaviť. Robia mu spoločnosť za každých okolností. ,, Neviem, prečo ma tak fascinujú. Myslím si, že s touto vášňou sa musí človek narodiť,“ a napokon s úsmevom dodá: ,,Je rozumnejšie sedieť tu, pri holuboch, ako v krčme...“
Autor: Viera Repiská