BANSKÁ BYSTRICA. Osem rokov sa venoval džudu, zastavilo ho však zranenie. Keď sa ako mladík rozhliadal, čo by mohol v živote robiť, zaklopal na tie správne dvere. Dvere Slovenského rozhlasu. Slovo dalo slovo a úspešná súhra funguje už takmer 12 rokov.
Športovým fanúšikom je známy predovšetkým jeho hlas, najmä zo zápasov slovenskej hokejovej a futbalovej reprezentácie. Tiež ho je možné pravidelne počuť hlavne z domácich zápasov hokejistov Banskej Bystrice a Zvolena, duelov futbalovej Dukly Banská Bystrica, ale aj svetových šampionátov v biatlone.

Reč je o banskobystrickom rodákovi, dnes 34-ročnom rozhlasovom reportérovi Adamovi Bohušovi. Patrí medzi popredných slovenských reportérov a v slovenskej športovej žurnalistike je unikátom.
Okrem toho, že žurnalistiku neštudoval, tak v pomerne mladom veku má za sebou už množstvo vrcholných podujatí.
Zúčastnil sa troch olympijských hier, s Matejom Tóthom kráčal v záverečných metroch pre zlatú olympijskú medailu z Ria, sedemkrát sa zúčastnil na majstrovstvách sveta v hokeji.
Na Slovensku je pomerne málo vídaným javom, komentuje zápasy hokejovej, ale aj futbalovej reprezentácie.
Adam Bohuš
Vek: 34 rokov
Štúdium: Obchodná akadémia a vysoká škola praxe
Profesionálna kariéra: 2010 – 2013 – Slovenský rozhlas (externe), 2013 – súčasnosť – RTVS
Najobľúbenejšie športy: Futbal, hokej, džudo
Aktívne športy: Beh, turistika
Najobľúbenejší športovec: Matej Tóth / Cristiano Ronaldo
Športovec, ktorého si najviac váži: „Tým, že s Matejom Tóthom som veľa prežil, bol som osobne pri jeho zlatej olympijskej medaily v Riu na pláži v Pontal, tak je Maťo Tóth pre mňa zosobnením profesionality.“
Najväčší športový zážitok: „Už aby sme boli na jednej línii, tak spomínaná zlatá medaila Maťa Tótha. Nebola pandémia, mohli sme prísť ku trati a pochodovať s ním za zlatou medailou. Ktovie, či sa to niekedy ešte stane. Vtedy som bol prvý slovenský novinár, ktorý ho mal pri mikrofóne, a to sú zážitky, ktoré si už ponesiete do konca života.“
Najdôležitejšie podujatia: 3 x olympijské hry (Rio 2016, Pjongčang 2018, Tokyo 2021), 7 x MS v hokeji, niekoľko účastí na MS v biatlone, reprezentačné zápasy slovenskej futbalovej a hokejovej reprezentácie
Komentátorský rekord: „Štatistiky si nevediem vôbec a ani som sa nad tým nikdy nezamyslel.“
Pamätáte si na moment, kedy sa vám v hlave zrodila myšlienka, že by ste chceli byť športovým redaktorom?
Táto myšlienka sa zrodila v podstate dosť neskoro (smiech). Osem rokov, až do svojej osemnástky, som sa v Dukle Banská Bystrica venoval džudu. Potom som sa zranil a už sa nedalo pokračovať.
Potom som sa hľadal a skúšal, čo vlastne chcem robiť a akým smerom sa uberať. Až okolo dvadsiatky som prikvitol do Slovenského rozhlasu.
Neprišiel som tam však s tým, že by som chcel robiť športového redaktora. Išiel som za človekom, ktorý mal na starosti výber ľudí, no nič som od toho neočakával. Keď som prečítal texty, tak povedal, že toto by mohlo byť na šport. A vtedy vznikla táto idea, dohodli sme sa, že to skúsim a možno to vyjde. A ono to vyšlo.
Nebolo to teda nič cielené, že by ste snívali o tomto povolaní od 10 rokov?
Podľa mňa väčšina chlapov sníva o tom, že by robila túto prácu. Ja by som na futbaly a hokeje zrejme chodil aj tak, keby som musel za ne platiť. V podstate to mám v opačnom garde, ale nikdy som to nemal ako trvalý cieľ, že raz budem športový redaktor.
Mali ste aj nejaké rozhlasové alebo komentátorské vzory?
To je dobrá otázka. Keď zostaneme pri rozhlase, tak samozrejme som vnímal bardov rozhlasovej žurnalistiky ako legendárneho Gabo Zelenaya.
Nezažil som ho aktívne, ale vždy som vedel, že nejaký Gabo Zelenay je. Potom Stanislav Dutka - ktorý je dodnes našim kolegom, čo je skvelé. A Jožo Jarkovský. S týmito dvoma som si stihol aj zakomentovať, z čoho mám radosť.
Keď ste sa hľadali, že čo ďalej a prišli ste do rozhlasu, nerozmýšľali ste povedzme nad písaním?
Zaujímavosťou je, že keď som už bol pár týždňov v Slovenskom rozhlase ako externista, tak som sa hlásil aj na konkurz do vašich novín, keď ste hľadali športového redaktora v Banskej Bystrici. Dopadlo to ale tak, že sa mi ani neozvali (smiech). Takže myšlienka písania zanikla a už som ostal v rozhlase.
Spomeniete si na vaše začiatky? Prišli ste do redakcie ako mladé ucho, predpokladám, že športy, ktoré budete robiť ste si vyberať nemohol...
Absolútne nie. Začínal som v banskobystrickom Rádiu Regina, v podstate od podlahy. Teraz je to iné, príde vyštudovaný žurnalista, nastúpi do práce a na druhý týždeň by najradšej išiel na olympiádu. Lenže guľa sa nabaľuje pomaly.
Začínal som pri nižších futbalových súťažiach, chodil som na štvrtú/piatu ligu. Prišiel som do Brusna a Rakytoviec s mikrofónom. Tam sa na mňa chlapci pozerali, či si z nich robím srandu alebo to myslím vážne, lebo obrazne povedané, nikdy tam nevideli živého novinára (smiech).
Sú to časy, na ktoré mimoriadne rád spomínam, pretože tzv. dedinský futbal je moja srdcovka stále, aj keď naň nemám veľmi čas. No vždy, keď ho mám, tak si rád zájdem pozrieť nejaký zápas. V dnešnej dobe to už málokto robí, že vám prinesie rozhovor s hráčom, ktorý rozhodne zápas štvrtej ligy. Bolo to pekné, potom sa to už postupne nabaľovalo.
“Výhoda rozhlasu je v tom, že sa deje to, čo hovorím.
„
Ako vás v tom čase brali starší a skúsenejší kolegovia? Radili vám alebo to bolo skôr o tom, že prišla nová krv, ktorá ich môže vytlačiť?
Myslím, že z tohto pohľadu to bolo fajn. Štafetu som prebral po Ivanovi Kováčovi, takisto legendárnom reportérovi, ktorý dlhé desaťročia pôsobil v Banskej Bystrici a takisto bol pri zlatých časoch rozhlasovej reportáže po boku Gaba Zelenaya a ďalších.
Keď som prišiel do rozhlasu, bol som mladé ucho, mal som 21 rokov. Prišiel som systémom – vy budete pomaly končiť, tak ja vás nahradím. Ujal sa ma práve Ivan Kováč. Doteraz som mu vďačný, že so mnou nevyrazil dvere (smiech). Chodil som s ním na zápasy, postupne som sa priúčal, pozeral, ako, čo, kde, a nejako prirodzene, keď odišiel do zaslúženého dôchodku, som prebral po ňom štafetu.
Ďalej sa okrem iného dočítate:
- ako sa dozvedel, že ide komentovať svoje prvé MS v hokeji po Jozefovi Jarkovskom,
- ako si spomína na svoju prvú reportérsku olympiádu v Riu, čo bolo na tom najťažšie,
- či je rozdiel v komentovaní vrcholného podujatia a domácich súťaží,
- či je komentovanie v rozhlase náročnejšie ako v televízii,
- čo je najdôležitejšie pri komentovaní do rozhlasu,
- či sa mu niekedy stalo, že hovoril úplne niečo iné, ako sa dialo na hracej ploche,
- či sa dokáže odosobniť od fandeniu rodnej Banskej Bystrici,
- čo vtipné zažil pri rozhovore s atlétom Usainom Boltom,
- či pre neho nie sú brepty strašiakom a ako ich vníma,
- s ktorými športovcami má kamarátske vzťahy,
- či mu niekto odmietol dať rozhovor,
- či je nejaký šport, ktorý by nedokázal komentovať,
- či ho zaskočila nejaká situácia až tak, že nedokázal adekvátne reagovať,
- čo považuje za svoj kariérny vrchol a čo by chcel ešte dosiahnuť,
- ktorú športovú hviezdu by rád dostal pred svoj mikrofón
Presne, hokeje aj futbaly v regióne ste prebrali práve po rozhlasovej legende Ivanovi Kováčovi, bolo to náročné? Ľudia, boli zvyknutí na jeho hlas...
Nikdy to nie je jednoduché, ale je to o zvyku. Robil to desiatky rokov, mal úroveň a keď ho nahradil niekto začínajúci, bolo to jednoducho iné. Ľudia to samozrejme vnímali, že prišiel niekto iný, ale na druhej strane, toto nemôžete v sebe veľmi riešiť, lebo každý rozhlasový reportér, a nielen rozhlasový, by mal ísť svojou cestou a nesnažiť sa nikoho kopírovať. Takže, na jeho prácu som nejako plynule nadviazal.

Vy ste v podstate prebrali štafetu aj po legendárnom Jozefovi Jarkovskom pri svetových hokejových šampionátoch...
Veru, na moje prvé majstrovstvá sveta v hokeji v roku 2014 som išiel po Jožovi Jarkovskom, ktorý to robil 20 rokov. Komentovať majstrovstvá sveta po ňom bolo vtedy ako ísť spievať po Gottovi. Ľudia to nebrali zle, ale do redakcie prišli nejaké maily, v ktorých ľudia písali, že boli zvyknutí na pána Jarkovského.