Zo slzami v očiach, Spala si v mojom náručí, Miluška , Tak smutno mi je bez teba…
Brezniansky podnik, ktorý je dvakrát do týždňa svedkom, že život po „siatke“ ešte zďaleka nekončí, sa pomaly zapĺňa. Stôl blízko pri hudobníkoch obsadila štvorica veselých ľudí. Vidno, že patria k sebe. Len čo sa začne ďalšie kolo, dámy sú okamžite na parkete. ,,Ten za klávesami, známy brezniansky muzikant Julo Garaj sa navyše dobre počúva. Má príjemný hlas. Presne taký, čo sa hodí pre skladby našej generácie,“ hodnotí jeden z hostí. Ďalší sice nemá nič proti diskotékam, vadí mu len, že už aj tie najobyčajnejšie spoločenské pravidlá prestali platiť. ,,Keď neprídete v roztrhaných rifliach a so žuvačkou v hube, ani si vás nevšimnú. V šesťdesiatych rokoch tiež nebolo peňazí. Ale ak som chcel ísť na zábavu a nemal som dederónovú košeľu, tak ma dnu jednoducho nepustili. Každý musel byť slušne oblečený. My sme stará škola. Smiem prosiť, ďakujem, prisunúť stoličku, to všetko sem patrí.“
Seniorske večierky pri živej hudbe sa zatiaľ iba rozbiehajú. Na Filipa chodia hlavne tí, ktorí vedia, čo je burgundské a nenapodobiteľná harmonika. S Julom sa našli v Modranke. Odvtedy sa pohybuje medzi Breznom a Francúzskom. Deviaty rok. A s príslovečným šarmom dodáva: ,,Na Slovensko sa mi paši. Kebi sa selkom vratil, chybali by mi aluški…