BANSKÁ BYSTRICA. Má talent, vášeň, vytrvalosť a ako hovorí jeho tréner, dar od Boha. Keď mal 12 rokov zaletel za 120-metrovú hranicu.
Banskobystrický skokan na lyžiach Hektor Kapustík má za sebou prelomovú sezónu.
V 15 rokoch dokázal bodovať vo FIS Cupe (3. svetová skokanská liga) a v Kontinentálnom pohári (2. liga). Pozoruhodné výsledky dosiahol aj na juniorských MS v Kanade. Nielen v skokoch na lyžiach, ale aj v severskej kombinácii.
V súčasnosti už 16-ročný Banskobystričan pochádza zo športovej rodiny. Jeho mama hrala hádzanú, otec Adrián bol československým reprezentantom v skokoch na lyžiach, kariéru mu však zabrzdil úraz. Na lyžiach skáče aj jeho o dva roky mladšia sestra Kira.
Hektor je členom VŠC Duka Banská Bystrica a Klubu priateľov skoku na lyžiach a severskej kombinácie (KPSLSK). Jeho hlavným trénerom je Vladimír Frak, asistentom otec Adrián Kapustík a momentálne im pomáha aj ďalší bývalý skokan na lyžiach Radoslav Hazucha.
Viac o prelomovej sezóne a jeho vášni zvanej skoky na lyžiach sa dozviete priamo z úst talentovaného mladíka Hektora Kapustíka v našom otvorenom rozhovore.
Počas uplynulej zimnej sezóny ste najskôr získali body vo FIS Cupe a neskôr v Kontinentálnom pohári. Môžeme teda hovoriť o prelomovej sezóne?
Určite áno. Získal som prvé FIS body. Hneď na mojich prvých pretekoch Kontinentálneho pohára som tiež bodoval. Podarilo sa mi vyhrať aj v Orlen Cupe.
Máte za sebou aj úspešné vystúpenie na juniorských MS v Kanade, kde ste v konkurencii známych mien, ktoré sa už pravidelne objavujú v pretekoch SP, skončili na skvelom 19. mieste. Mimochodom, ako najmladší spomedzi štartujúcich.
Áno, bol som najmladší. A pridám aj takú zaujímavosť. Vyhral som v skokanskej časti pretekov severskej kombinácie tzv. provizórne kolo, čo znamená, že keby sa skokanská časť pretekov zrušila napríklad z dôvodov nepriaznivého počasia, tak podľa týchto výsledkov by sa štartovalo v bežeckej časti.

Bol to váš prvý veľký šampionát, ako si naň spomínate?
Boli to najväčšie preteky, na akých som kedy štartoval. Organizácia sa nedá porovnať so žiadnym podujatím v Európe, na ktorom som doteraz pretekal. Všetko bolo na top úrovni. Videli sme ako upravujú mostíky, bola to precízna práca založená na detailoch.
Super bolo aj to, že sme nemali všetky preteky za sebou, ale mali sme aj nejaké dni voľna a našli sme si aj deň na lyžovačku v Kanade a pozreli celé mesto Whistler. Akurát nás mrzelo, že sme neboli súčasťou otváracieho ani záverečného ceremoniálu.
Znamenalo to niečo pre vás, že sa na mostíkoch vo Whistleri skákalo v roku 2010 počas Olympijských hier alebo ste to vôbec nevnímali?
Najskôr som si to neuvedomoval, ale potom som to už vnímal. Náš kamarát Bernie Schödler trénoval práve na Olympijských hrách v Kanade švajčiarskeho skokana Simona Ammanna, ktorý tam triumfoval na oboch mostíkoch. Raz sme sa len tak rozprávali pod mostíkmi a Bernie prišiel za nami a spomenul, že na tieto mostíky má veľmi dobré spomienky.
Najskôr sme si to neuvedomili, ale potom sme si to pospájali, že vlastne on bol Ammannovým trénerom na olympiáde v roku 2010. Simon mal vtedy na tomto mostíku najdlhší pokus 108 metrov, mne sa podarilo skočiť 106 metrov v skúšobnom kole.
Čo si viac ceníte vy osobne, dve víťazstvá v Orlen Cupe, 8. miesto v pretekoch FIS Cupu alebo 23. miesto v Kontinentálnom pohári?
Najviac si cením účasť a výsledok na majstrovstvách sveta juniorov v Kanade, potom 23. a 27. miesto na pretekoch Kontinentálneho pohára. A potom Orlen Cup, kde mám celkovo viacero výhier, hlavne v severskej kombinácii a nejaké ďalšie pódiové umiestnenia.

Vráťme sa ale na samotný začiatok. Ako sa zrodila vaša vášeň pre skoky na lyžiach? Čo vás najviac upútalo na tomto športe?
Od začiatku ma celkovo bavil šport. Asi v troch alebo štyroch rokoch som na Králikoch začal lyžovať. Už keď som sa prvýkrát spúšťal, začal som vyhľadávať nerovnosti na skákanie.
Každú zimu som lyžoval, popri tom som hrával futbal a asi keď som mal šesť rokov, ocino ma vzal do Banskej Bystrice na skokanské preteky. Nejako sa mi to zapáčilo, chcel som to skúsiť. Išli sme na prvý tréning k trénerovi Igorovi Pohlemu. Paradoxom je, že najskôr som sa vôbec nespustil, pretože som sa poriadne bál.
Keď sme sa na mostíky vrátili druhýkrát, tak som sa už pustil. Postupne to začalo. Najskôr spúšťaním a pridávali sme k tomu postupne aj skoky. A už keď som sa spustil, tak som sa doslova hrabal na väčšie mostíky.
Ako na to, že skáčete na lyžiach reaguje vaše okolie, kamaráti, rodina?
Celá rodina ma podporuje najviac ako sa dá, kamaráti tiež. Môj najlepší kamarát sa ma spýta ako som skončil na pretekoch ešte skôr než sa stihneme pozdraviť. Takže si myslím, že to okolie vníma veľmi dobre.
Keďže na Slovensku s výnimkou pár menších mostíkov nie je kde trénovať, musíte chodiť často do zahraničia. Kde najčastejšie trénujete?
Najčastejšie trénujeme v Poľsku – Zakopane, potom Szczyrk, a potom to je zrejme Planica. Teraz budeme možno chodiť trénovať aj do rakúskeho Eisenerzu.
Ďalej sa okrem iného dočítate:
- Ako Hektora Kapustíka prijala medzi seba skokanská špička,
- aký zážitok má s hviezdnym Stefanom Kraftom,
- ktorých skokanov považuje Hektor za svoje vzory,
- v čom sa musí ešte zlepšiť a naopak, v čom sú jeho prednosti,
- čo povedal Hektorovi o letovej fáze jeho tréner,
- od ktorej svetovej hviezdy tohto športu ide skúšať lyže,
- aké pocity zažíva športovec, keď skáče z mostíka a čo je na tom najlepšie,
- ako vníma fakt, že sa o ňom hovorí ako o najväčšom slovenskom skokanskom talente,
- aký je jeho aktuálny osobný rekord,
- z ktorého mostíka by sa raz chcel spustiť,
- čo chce dosiahnuť v skokoch na lyžiach a kde vidí samého seba o 10 rokov,
- či je reálna šanca, že si v ďalšej sezóne zaskáče Svetový pohár,
- čo mu radí známy odborník,
- ako vníma s odstupom času svoju neúčasť na MS v Planici,
- čo povedala Hektorova mama o jeho neúčasti na MS a aké náročné je zháňať financie na tento šport.
Ste študentom prvého ročníka Športového gymnázia v Banskej Bystrici, ako zvládate popri tréningoch a pretekoch školu? Máte nejaký individuálny plán?
Ešte nemám individuálny učebný plán, ale už to treba začať zvažovať. Už teraz mám mnoho vymeškaných hodín a všetky učiteľky vravia, že tento plán je potrebný.
Skokani na lyžiach sú jedna veľká rodina, už ste zažili aj vy atmosféru väčších podujatí. Ako to tam funguje? Ako sa dívajú na mladého skokana z malej krajiny? Sú skôr priateľskí alebo sú jednotlivé reprezentácie uzavreté vo svojich bublinách?