Medzi jeho vzory patril legendárny Malysz. Martina Mesíka doteraz mrzí, že neprekonal hranicu 200 metrov

Martin Mesík (7 fotografií)

SELCE. Martin Mesík sa v kolotoči Svetového pohára v skokoch na lyžiach pohyboval 15 rokov. Je aj posledným slovenským skokanom na lyžiach, ktorý v ňom dokázal bodovať.

Zároveň je aj držiteľom slovenského rekordu, ktorý má hodnotu 195,5 metra. Skočil ho v roku 2006 v rakúskom Kulme. „Skočky“ zavesil na klinec po sezóne 2007/2008.

Počas kariéry ho trénovali Milan Filipko, Radoslav Klinec, Ján Jelenský, Jozef Lepko a naposledy Peter Schlank.

Po kariére pracoval v predajni automobilov, kde sa postupne prepracoval až na vedúceho predaja. Od začiatku roka 2023 pôsobí v telekomunikačnom biznise ako manažér logistiky.

Skokom na lyžiach sa však v súčasnosti 44-ročný Mesík neprestal venovať ani po kariére. Je predsedom a jedným zo zakladateľov Ski Club Selce.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Pomáha jej, keď skáče s najlepšími. Mesíková chce získať prvé body vo Svetovom pohári Čítajte 

Sám sa označuje ako tréner a manažér, ktorý vybavuje veci v pozadí. Okrem toho je držiteľom troch FIS licencií – rozhodca, technický delegát a riaditeľ pretekov.

So slovenskou skokanskou legendou sme sa porozprávali o jeho bohatej športovej kariére.

Neláka vás to ešte sa spustiť z mostíkov?

Už nie. Skončil som kvôli zdravotným problémom a z presvedčenia. Telo povedalo, že stačilo. Skôr ma láka trénerská robota a byť priamo súčasťou nejakého tímu.

Aktuálne som pri deťoch a pracujem na klubovej báze, plus vypomáham Tamare Mesíkovej a jej otcovi pri príprave na FIS preteky.

Pochádzate zo skokanskej rodiny, takže asi nebolo ťažké odhadnúť, akému športu sa budete venovať, alebo?

Nebolo. V Selciach som sa narodil a vyrastal som v lyžiarskej rodine. Najskôr som navštevoval lyžiarsky klub Selce-Čachovo a potom ma to tak prirodzene doviedlo ku skokom na lyžiach. Videl som skákať otcových bratov Mariána a Ivana, ktorí boli ešte v tom čase aktívnymi pretekármi. Práve oni ma dotiahli ku skokom.

Kto bol v začiatkoch vašim skokanským vzorom?

Adam Malysz, s ktorým sme doteraz veľmi dobrí kamaráti, Janne Ahonen, Sven Hannawald, Martin Schmitt. Mohol by som spomenúť veľa mien, ale stačia tieto.

Aktívnu kariéru ste ukončili v roku 2008 po takmer 13 rokov v kolotoči Svetového pohára. Ako sa zmenili skoky na lyžiach za tých 15 rokov?

Technika išla dopredu, poriadny posun sa zaznamenal v materiáloch a príprave. Tímy hľadajú v aerodynamických tuneloch úplné detaily, čo a ako zlepšiť a v čom môžu byť o krôčik pred konkurenciou.

Teraz je to u úplných maličkostiach. Môže to byť o pol centimetri v kombinéze alebo dĺžke lyží. Samozrejme najväčšiu úlohu zohráva odraz a technika skoku s načasovaním.

Svetová špička je tak vyrovnaná, že z prvej pätnástky sa medzi troch najlepších môže dostať hocikto. Stačí kúsok šťastia, mať dobrý deň a na pódiu je meno, ktoré by sme nečakali, ako sa to nedávno podarilo Švajčiarovi Deschwandenovi. Za mojich čias nebola svetová špička takto vyrovnaná.

Mohlo by vás zaujímať Mohlo by vás zaujímať Má cit pre letovú fázu a dar od Boha. Kapustík chce budúci rok prekonať 200-metrovú hranicu Čítajte 

Čo bolo hlavným dôvodom ukončenia vašej kariéry vo veku 29 rokov?

Boli to zdravotné problémy. Mával som bolesti v bedrovom kĺbe a v kolene. Ani som už toľko nemohol zaťažovať telo a došlo to do štádia, že som nemohol na seba naložiť, koľko by som potreboval, aby som sa udržal v tridsiatke Svetového pohára.

Často som končil za najlepšou tridsiatkou a to ma začalo psychicky ubíjať. Uvedomil som si, že to, kde chcem byť a kde reálne byť môžem sú dve odlišné veci. Takže, hlavným dôvodom bolo zdravie, druhým finančné prostriedky.

Spomínate financie. Hradil vám niečo zväz, klub alebo ste skákali takpovediac za vlastné?

Keď som skončil v Dukle Banská Bystrica, tak skoky na lyžiach boli minimálne podporované štátom, museli sme to lepiť zo sponzorských peňazí. Platil ma súkromný klub, aby som vôbec mohol existovať.

Takže to boli klubovo-sponzorské peniaze, minimálna časť išla aj z vtedajšieho lyžiarskeho zväzu, možno to bolo aj menej ako teraz dostávajú naši skokani. Pokrylo to 10 až 15 percent z celkových nákladov. Z tohto pohľadu som bol ako amatér medzi profesionálmi.

Veľmi nám s tréningom pomáhali Poliaci v Zakopanom, vďaka známostiam trénera Schlanka sme mali dohodu aj v Rakúsku a Nemecku. Tí vedeli o našej situácii, tak nám potom pomáhali s prípravou cez ich sponzorov.

Podporovala ma aj jedna naša firma zo Slovenskej Ľupče. Celkovo som mal viac sponzorov, bez ktorých by som to nemohol robiť, za čo som im vďačný doteraz.

V čom ste boli počas kariéry najsilnejší a v čom ste mali najväčšie slabiny?

Nemal som taký dobrý odraz ako povedzme Adam Malysz, ktorý mal na to dar od Boha. Ja som skôr ťažil z techniky a vďaka tomu som mal lepšie výsledky na veľkých mostíkoch. Bol som viac technický než dynamický typ skokana.

Aké náročné bolo skákať vo Svetovom pohári osamotený so svojim mini tímom?

Osamotený bol náš tím iba v medzisezónnom období. Na pretekoch som už osamote nebol. V podstate môj druhý domov bol v Zakopanom, kde som sa snažil trénovať s poľským áčkom, prípadne s Čechmi. Vždy sme sa snažili pripojiť ku niekomu a ťahať sa spoločne s lepšími tímami. Horšie boli tie dlhé presuny a cestovanie.

Ako to počas vašej kariéry vyzeralo v zákulisí Svetového pohára? Aj vtedy platilo, že skokani sú jedna veľká rodina?

Jasné. Veľmi dobre som vychádzal s Jakubom Jandom, ale aj ostatnými Čechmi ako Borek Sedlák alebo Jakub Jiroutek. A keď sa dalo, tak s Poliakmi a Čechmi som býval aj v tom istom hoteli.

Mali ste počas vašej kariéry nejaký nepríjemný pád, kedy ste si povedali, že sa na vežu už nepostavíte?

Pád som mal, ale to druhé som si nepovedal. Raz som utrpel zlomeninu kľúčnej kosti, ale to sa mi nestalo na mostíku, no pri autonehode. Paradoxne cestou na tréning.

Na mostíkoch som neutrpel žiadnu zlomeninu, ale mal som dva škaredé pády. Jeden na Králikoch a druhý v Engelbergu počas Svetového pohára. To bol dosť nepríjemný pád, hneď ma brali do nemocnice, bol som doudieraný, dostal som poriadnu ranu aj blízko chrbtice, zrejme od lyží, ale našťastie som nemal nič zlomené.

Zle sa rýchlo stane, pauzoval som kvôli tomu asi mesiac, pamätám si, že sa mi to stalo na zľadovateľom doskoku pri telemarku. Na Králikoch som mal zodratú tvár asi mesiac, tam som bol ale menej doudieraný ako v Engelbergu.

Mohlo by vás zaujímať Mohlo by vás zaujímať Slovenky zviedli tesný súboj o prvenstvo. Mesíková s Kapustíkovou ovládli majstrovstvá Poľska Čítajte 

Najlepšie umiestnenie v rámci pretekov SP ste dosiahli v jednokolových pretekoch vo Willingene 2003, kde ste skončili na 16. mieste, na 23. mieste ste boli v Harrachove 1997, ako si spomínate na tieto preteky?

Nemecký Willingen je taká klasika, vždy je tam veľmi dobrá atmosféra, plný štadión a špičková organizácia. Je tam krásny mostík, ale aj tam veľmi fúka a býva to veterná lotéria. Usporiadatelia majú smolu, že sú v takej lokalite Nemecka, že keď sa začne čertiť počasie, tak to pre skoky nie je ideálne.

Veľakrát sa tam skákalo len jedno kolo. Je to najväčší z veľkých mostíkov, a mimochodom, je podobný svojou veľkosťou ako veľký mostík na Králikoch. Tam sa tiež skočilo okolo 150 metrov, len to nikto nevie, lebo sa tam nerobili žiadne významné preteky.

V Harrachove som bol vekom ešte junior a podarilo sa mi udržať dobrú formu z roku 1996, ale nebola to náhoda, že som tam bol v tridsiatke. Vždy mi to tam vychádzalo a lietalo.

Nemôžeme zabudnúť ani na MS, najlepšie umiestnenie ste dosiahli v roku 1997 v Trondheime, kde ste skončili na 20. mieste, dokonca ste predbehli aj všetkých českých skokanov.

Áno. Vtedy som naozaj mal formu a darilo sa mi. Toto umiestnenie si veľmi cením, pretože som bol stále junior medzi seniormi.

A čo Turné 4 mostíkov, ktoré patrí k najprestížnejších pretekom vôbec? Najlepšie umiestnenie ste dosiahli v sezóne 2005/2006, obsadili ste 44. miesto.

Myslím, že práve toto zo sezóny 2005/2006 bolo moje najvydarenejšie. Tam som dokonca išiel raz do KO súboja proti Ahonenovi. Neskákal som tam však zle, aj keď ten KO systém je z môjho pohľadu urobený len pre divákov a bolo jasné, že proti tomuto Fínovi nemám šancu.

Na Turné je ťažké dostať sa len do päťdesiatky najlepších, teda do pretekov, je to prestížne podujatie, je to naozaj veľký tlak. Za mňa KO systém nie je spravodlivý, mne sa nepáčil nikdy.

Ktorý z tých štyroch mostíkov, na ktorých sa turné skáče, ste mali najradšej?

Asi najviac mi sedel Oberstdorf. Zaujímavosťou je, že mostík v Bischofshofene ma starší profil, je tam dlhý a plytký nájazd, čo v televízii až tak nevidieť. Celkovo je to veľmi špecifický mostík na túto dobu.

Darilo sa vám aj na leteckých šampionátoch, trikrát ste postúpili do záverečnej tridsiatky – Oberstdorf 1998 (25. miesto), Harrachov 2002 (28. miesto) a Planica 2004 (29. miesto).