Napriek všetkým ranám osudu je Petra taký smieško. Je veľmi prívetivá, priateľská a nechýba jej zmysel pre humor. Petra žila do svojich 20 rokov, tak ako väčšina jej rovesníčok. Chodievala s rodinou a priateľmi na výlety, do lesa, na diskotéky. Učenie ju bavilo, vyštudovala obchod a lákalo ju účtovníctvo. Nepochybovala o tom, že si nájde prácu, precestuje kus sveta, založí si rodinu. Svojim známym tvrdila, že život je krásny a treba si ho užiť. Niekedy však stačí málo, aby sa udiali veci, ktoré sa už nedajú vziať späť.
Doráňaná bábika...
Petru 20. decembra 2001 zrazilo auto. Vo veľkej rýchlosti narazilo do krehkého dievčenského tela. Peťa tvrdí: „Pamätám si len na bolesť v nohách“. Utrpela ťažký úraz mozgu, zlomeninu panvového dna, mala polámané nohy. Životne dôležité funkcie sa lekárom podarilo stabilizovať. No rozkázať poškodenému mozgu, aby sa zobudil, nemožno. Petina mama je zdravotná sestra. Videla pacientov, ktorí roky živorili na nemocničnom lôžku, sondou dostávali potravu a nevnímali či je deň alebo noc. Keď jej syn – policajt, prišiel oznámiť nešťastie, ktoré postihlo Peťu, neplakala. Nemohla! Plač by jej dcére nepomohol. Dlhé týždne pani Gabika prebdela pri nemocničnom lôžku a prosila Boha, aby jej vrátil milované dieťa späť. Odmietala uveriť lekárom, ktorí len bezmocne krčili ramenami a hovorili, že pomôže len zázrak. Bojovala za seba, za dcéru, za rodinu.
Stal sa zázrak
„O tom, že sa moja dcéra raz zobudí z dlhého spánku som nepochybovala. No nebola som si istá, či bude vedieť rozprávať, chodiť, či ma vôbec spozná. Mala veľmi poškodený mozog. Týždne ležala bez pohnutia. Až 1. marca povedala prvé slovo - ahoj. Nevedela ako sa volá, kedy sa narodila, pamätala si len niečo. Dokonca nespoznávala známe tváre. Mala poškodený aj zrak. Postupne sa rozpamätávala na hlasy,“ spomína Petina mama. Nepripúšťa si, že jej dcéra je v takom relatívne dobrom stave, jej zásluhou. „Je to výsledok spolupráce lekárov. O moju dcéru sa starali aj starajú naozaj vzorne. Možno len v niečom zaostávali za mnou. Pochybovali o tom, že sa Peťa z toho dostane. Ja nie. Ani stromček sme nezapálili, darčeky ostali zabalené,“ tvrdí pani Gabika. Petra sa vrátila domov v máji. Nechodila, rozprávala len málo, nevedela čítať, počítať....
O ústave nechcela ani počuť
Nasledovali stovky hodín cvičenia a občas aj slzy bolesti na tele aj duši. Každý kút v ich dome pripadal Petre odrazu cudzí. „Naľavo od obývačky je toaleta, tam tvoja izba, tu máš svoje šaty...,“ vysvetľovala trpezlivo matka svojej dcére. Otec a bratia ju s láskou brali do náručia, nosili do kúpelne, na toaletu, na dvor. Rodina držala spolu. Gabika dala výpoveď v zamestnaní a deň čo deň sa spolu s dcérou skláňali nad šlabikárom a tretiackou matematikou, učili sa chodiť. „Prišla som o zamestnanie, ale neľutujem. Moja dcéra ma potrebovala aj potrebuje. Už len pri predstave, že by sme ju dali do ústavu, mi ide srdce puknúť. Žijeme skromne, chýba nám práčka, auto, snívame o kúpeľoch. No sme šťastní. Peťka číta a vie aj počítať. Prežila tvrdý pád, no dokázala sa postaviť na nohy. Má v sebe silu, ktorú obdivujem. Hoci kríva, má problémy so stabilitou a nemôže chodiť sama medzi svojich rovesníkov, vie pozitívne rozmýšľať. Vie si získať aj srdcia susedov. Veď keď ležala v nemocnici, ľudia sa modlili za jej zdravie,“ hovorí pani Gabika.
Moja sviečka už takmer dohorela
„Mama vždy stála pri mne. Možno je to tak dobre, že si z nehody nič nepamätám. Bola to moja vina. Ten vodič za nič nemôže. Ja som mu podbehla pod auto. Čo sa stalo, stalo sa. Žijem a to je podstatné. Podľa mňa najdôležitejšie v živote človeka je rodina a čas. Lebo sme tu len od – do. Moja sviečka už raz takmer dohorela. Chcem nechať niekde vzadu za mnou bolesť, výčitky, ale aj sny, ktoré som mala predtým. Od toho osudného dňa som začala žiť nový život. Nebolo a nie je to ľahké. Občas sa bojím, či to všetko zvládnem a nechcem ani pomyslieť na to, čo by som robila, keby nebolo mojej mamy. Dúfam, že raz stretnem niekoho, kto ma bude mať rád takú aká som. Verím v dobro a dúfam, že sa raz nájde niekto, kto príde zaklope na naše dvere a pomôže nám zaplatiť kúpele v Piešťanoch, ktoré by mi mohli pomôcť. Nedávno mi podvýšili invalidný dôchodok, no zároveň strhli z maminkinej „výplaty“. Veď ja sa bez jej pomoci nezaobídem a úradníci prídu zisťovať, či si mamina nechodí zarábať na čierno. Je to absurdnosť,“ pomaly povie Petra. Nehoda jej vzala zdravie, ale nie chuť do života...
Autor: Z. Suráková
