BANSKÁ BYSTRICA. „Už mi zvyknú hovoriť, že by som si mal oddýchnuť. No pre mňa je moja práca oddychom, pretože ju mám rád. Mohol by som skončiť trebárs aj hneď, ale stále cítim potrebu pomáhať ľuďom. Uvidím, dokedy mi to Pán Boh umožní,“ povedal Karol Mika, najdlhšie ordinujúci lekár na Slovensku, počas našej minuloročnej júlovej návštevy v jeho ambulancii.
„Ak ma raz niečo vyženie z ordinácie, tak to bude určite byrokracia. Tej je dnes neúrekom,“ podotkol s úsmevom.
Napriek tomu, že už vtedy mal 96-rokov, prekypoval optimizmom a vitalitou. Ani profesionalita sa mu nedala uprieť. So záujmom sledoval novinky v zdravotníctve, vždy sa riadil vedou a výskumami podloženými faktami.
97-ročný praktický lekár Karol Mika ohlásil ukončenie svojej praxe. (zdroj: Marcela Ballová)Aj nad konšpirátormi, ktorých sa počas koronavírusovej pandémie stal obeťou, len mávol rukou. Nemal chuť púšťať sa do boja s veternými mlynmi a vysvetľovať neznalým, ako to pri liečení pacientov aj zachraňovaní životov chodí.
96-ročný slúžiaci lekár sa stal obeťou konšpirátorov Čítajte Dnes má Karol Mika, ktorého pacienti aj priatelia poznajú nielen ako dobrého lekára, ale aj skromného a veriaceho človeka, 97-rokov a napokon sa predsa len rozhodol urobiť to, čo mu už neraz radili.
Ohlásil ukončenie svojej praxe. Rodák zo Starých Hôr bol aktívnym lekárom neuveriteľných 72 rokov.
Mal aj umelecké vlohy, maľoval kravaty
Karol Mika sa pri stanovení diagnóz nemýlil. Dokonca ani v čase svojej mladosti, keď po nočnej službe nastupoval rovno do dennej. „Veruže som bol ako vyžmýkaný citrón,“ podotkol uznávaný odborník, ktorý lekársku fakultu Univerzity Komenského absolvoval v roku 1955.
Veľmi dobre mu to išlo nielen so zdravotníckymi nástrojmi, ale aj s perom. Na konte má nielen odborné publikácie, venoval sa aj beletristickej činnosti. Tiež stál pri zrode časopisu Slovenský lekár, podieľal sa na tvorbe časopisu Naše liečivé rastliny.
Mimochodom, ako vysokoškolák zúžitkoval aj svoje umelecké vlohy.
„Oženil som sa 1. októbra 1949. Na druhý deň som nastupoval na vysokú školu. Ak si niekto myslí, že som sa musel ženiť, mýli sa. Prvá dcérka sa nám narodila až dva roky po svadbe,“ spomenul vitálny senior a dodal, že sa musel začať poriadne obracať, pretože jediné štipendium, ktoré dostal, bolo prospechové.
No nikdy svoje rozhodnutie neoľutoval. Vedel, že sa musí spoliehať len na seba, pretože rodina ho finančne podporiť nevedela.
„Maľované kravaty boli v tom čase veľkým hitom. Tak som ich začal maľovať, aj keď to spočiatku vôbec nebolo jednoduché. Bol o ne záujem, dobre išli na odbyt. A tiež som mal veľké šťastie na manželku. S každou korunou vedela dobre zaobchádzať. Ak to mám porovnať, tak v tom čase som ako študent zarábal viac, ako zarábam dnes ako lekár,“ zamyslel sa doktor, spod rúk ktorého vychádzali aj originálne maľované šatky.
V manželke našiel oporu aj dobrú gazdinú
Karol Mika je ako chodiaca encyklopédia a kronika zároveň. Okrem toho je vynikajúcim rozprávačom a pri spomienkach na časy dávno minulé poslucháčov vtiahne do deja, ktorý akoby sa odohrával práve dnes.
Je plný napínavých, poučných aj komických situácií.
Jeden je o neslávnej výmene peňazí v lete 1953. Komunisti vtedy menovou reformou obrali ľudí o celoživotné úspory.
Každý, kto nezamestnával iné osoby, si mohol bez straty hodnoty vymeniť len 300 korún v pomere 5:1. Všetku hotovosť nad túto sumu už menili pomere 50:1.
„No aj ja som práve v tom čase dostal výplatu za ilustrovanie knihy, ktorej autorom bol jednej z vynikajúcich farmakológov. Išlo o 16-tisíc korún. O takej sume som dovtedy ani len nesníval. Manželke som peniaze dával so slovami: Martuška, tak tu máš sumu, ktorú neviem či unesieš, pretože takú si doposiaľ ani nevidela,“ priblížil Mika s tým, že aj v ťažkých časoch sa opäť potvrdilo, že svoje „áno“ povedal veľmi dobrej gazdinej.
„Vedeli sme, že sa blíži zámena peňazí, pretože sme počúvali rozhlasové vysielanie Slobodnej Európy. Upozornili sme na to aj podnájomníka, ktorý žil v rovnakom dome, ako my. Bol to vysokopostavený straník. Ten s tým však vyrukoval pred ďalším súdruhom, podľa ktorého išlo len o reči, aké šíria nepriatelia štátu. Napokon sa ukázalo, že som mal pravdu. Moja manželka stihla peniaze minúť na veci, ktoré sme potrebovali. Peniaze pána súdruha, ktoré si s polovičkou ušetrili na kúpu nového nábytku, vyšli navnivoč. No zostali sme kamaráti a častokrát chodil ku mne po radu.“
V súvislosti so zámenou peňazí Mika pripomenul, že mnohí ľudia to vtedy psychicky nezvládli a spáchali samovraždu.
„Pamätám si, ako jeden pán v Bratislave z električky vyhadzoval stokorunáčky. V podstate to boli už len bezcenné papiere,“ dodal.
