Prežili pohromu!

V dome Ľudovíta Lacha na Vagnárskej ulici rozvoniavali maliny. ,,Odčerpával som vodu zo zaliatej pivnice. Len čo žena nechala zaváranie bokom a pribehla mi pomáhať, začuli sme dunivý rachot. Vyšiel som von. Najprv ma ohúril kúdol prachu. Keď sa clona trochu rozplynula, viem, že som si nahlas povedal: …tak a sme bez domu,“ spomína dnes už 80 ročný Ľudovít Lach.
Na príbytok pod kopcom, ktorý si spoločne stavali kvádru po kvádre, sa zrútila lavína skál a bahna. Obrovský peň aj s koreňmi prerazil zadnú stenu spálne, preletel obývačkou a zastal na dvore. Časť podťatého krovu rozdrvil nábytok. Manželský pár, ktorý mal onedlho osláviť 54 rokov spoločného života ostal ,,na holičkách.“
Minúty zúfalstva
,,Nikdy sme sa nespoliehali, že dajako bude. Na všetko, čo sa zrazu zmenilo na ničotu sme si zarobili vlastnými rukami. Keby som bol mal pištoľ, tak sa hádam v tom prvom šoku zastrelím,“ hovorí Ľ. Lach.
Mária a jej muž presedeli prvú noc pod holým nebom. Nasledujúci deň im banskobystrickí policajti nechali dopraviť maringotku, v ktorej prežili plných 6 týždňov. Susedia im pomáhali zachraňovať, čo sa dalo ešte ako-tak použiť. Ženy prali šatstvo povyťahované z bahna. Pri odpratávaní ruín strávili časť prázdnin ich vnuci, dovolenky syn, dcéra a zať. Prvých tisíc korún im vtisol miestny zverolekár MVDr. Remiar. Šofér autobusu na linke Bujakovo - Hálny urobil zbierku medzi cestujúcimi. Červený kríž venoval manželom l0 tisíc. Do vybavovania poistných náležitostí sa osobne zaangažoval vtedajší brezniansky primátor Vladimír Faško. Pri všetkej smole mali Lachovci aspoň to šťastie, že našli v blate škatuľu s dokladmi. Bola medzi nimi aj poistná zmluva. Na list, v ktorom požiadali vládu o finančnú výpomoc dostali odpoveď, že nie sú peniaze.
Kam sa podeli?
Ak myslíte Lachovci, tak tí sa usadili v Hnúšti. Podarilo sa im kúpiť menší dom. Dcéra s rodinou býva oproti v paneláku, na ktorý dovidia z okna. Sú zdraví, v pohode, ale ako podotýka Mária, na niekoľko zmien v novom prostredí si aj tak doteraz nezvykli. Je tam vraj iná voda aj vzduch. Niekedy sa ešte zobúdza s pocitom, že nie je doma. Jej manžel zasa tvrdí, že by ,,čaroval hoci aj hneď“. Na druhej strane, záhradku ako v Hnúšti na Vegnárskej nemal. Ani hrozno, orech, skleník a toľko zeleniny. Psík je pôvodný.
,,No čo už nažialime… Myslel som, že si už budeme len prikladať na oheň a čuškať. Mal som na dvore sto metrákov dreva a vidíte, kde sme dočuškali. Teraz sa hrejeme sa na tuhšom slnku,“ smeje sa Ľudovít a opäť je mysľou na rumovisku: ,,Ako sme sa brodili v tom bahne, žena začala nariekať, že nemá obrúčku ani prstienok. Načo sú ti? - povedal som. Stačilo málo a nemuseli nás ani pochovávať!“