Napriek vysokému veku stále kosí trávu a rúbe drevo.
Jubilant sa narodil v roku 1905. Ešte za Rakúsko – Uhorska. Hoci prežil šesť režimov, politika ho nikdy nezaujímala. „Najradšej si spomínam na rok 1930. Vtedy som sa ženil.“ Manželka mu už zomrela, vdovcom je dvadsaťsedem rokov. „Žili sme dobre,“ hovorí so zadosťučinením. Mali spolu jedného syna. Aj toho prežil. Zostala mu nevesta, ktorá ho opatruje. Napriek týmto smutným udalostiam tvrdí, že najväčšie trápenie prežil v roku 1963, keď staval dom.
V živote prešiel Ján Valašťan mnohými zamestnaniami. „Za mladi som chodil po službách a pomáhal pri žatvách. Tri roky som robil kočiša.“ Neskôr pracoval v lesoch a na píle. „Do roboty som chodil ešte ako 80-ročný. Na družstve chceli, aby som robil strážnika.“
Obľúbené jedlo v jedálničku najstaršieho Dúbravičana nenájdete. „Vždy som jedol, čo prišlo. U sedliakov v Čačíne mi na raňajky dali pol litra mlieka a na obed halušky. Keď mi gazdiná dala na ne oškvarky, gazda ma nezabudol upozorniť, aby som si ich šanoval. Mäso som jedol zriedkakedy.“ Spomínali sme, že pán Valašťan oslávil sté narodeniny, ale bez alkoholu. On ho totiž nepije. „Dám si len kávu. Tak jednu za deň.“
Napriek vysokému veku má najstarší obyvateľ Dúbravice svižný režim dňa. „Ráno, keď vstanem, dám žrať koze. Potom si urobím čaj.“ Po obede od nevesty ide trochu rúbať drevo. Ak treba, pustí sa aj do kosenia záhumienky. Nakoľko pánovi Valašťanovi už neslúži zrak, nepozerá televízor a ani nečíta noviny. „Počúvam len rádio, Slovenský rozhlas.“
Hoci 100 ročný oslávenec nemá žiadne životné krédo, myslí si, že najdôležitejšie je, aby sa ľudia znášali. „A aby boli zdraví. To je najhlavnejšie...“