Baletka Tatiana Jánošová prekvapila a očarila Orlando

S banskobystrickým Bleskom pripravuje tanečné predstavenie na oslavy 750. výročia udelenia mestských privilégií Banskej Bystrici. V muzikáli Adam Šangala, ktorý uvádza nitrianske divadlo, je Laň, v Báthoryčke, ktorá vo februári mala premiéru v prešovskom divadle, je Vlčica. Pre deti z onkológie banskobystrickej Rooseveltovej nemocnice od septembra tohto roku bude vílou Tamálkou. Je päťnásobnou majsterkou Slovenska a štvrtou v Európe v tanečnej disciplíne Dance show. Vlani v máji si z prestížneho pražského New Prague Dance festival 2004 priniesla tri ocenenia – za talent festivalu, za moderný balet a za originalitu predstavenia. Na tohtoročných júlových Majstrovstvách sveta v modernom balete – sólo (World Cup Modern Solo Female Adults) v Orlande na Floride vytancovala pre Slovensko tretie miesto. Tanečný svet, ktorý sa zišiel v Orlande, očarila a stala sa „surprise“, prekvapením podujatia.
Baletka a choreografka Tatiana Jánošová. Rodáčka z Prešova, ktorá sa však ako doma cíti všade, kde sa jej zapáči. Doma je aj v Banskej Bystrici. Žije a pracuje tu už desať rokov (pôsobila v balete Štátnej opery a vedie tanečný súbor Blesk). No a medzitým „odbehuje“ do sveta. Tancovať.

Ako ste sa dostali na majstrovstvá do Orlanda?
- Slovenská tanečná organizácia disciplín STO D IDO ma na tieto majstrovstvá nominovala na základe výsledkov minuloročných Majstrovstiev Slovenska, ktoré som vyhrala.
Koľko tanečníkov reprezentovalo Slovensko na tejto celosvetovej súťaži?
- Iba ja sama. Naša slovenská delegácia pozostávala z dvoch ľudí. Z prezidentky STO D IDO Hany Švehlovej, ktorá bola v porote a mňa.
Necítili ste sa tam „stratená“?
- Ale to vôbec nie! Pri ceremoniáli napríklad každá krajina išla na stage, na javisko, predo mnou bolo Rusko, asi štyridsaťčlenná výprava tanečníkov, za mnou USA, tých bolo asi sto, národovcov ako sa patrí, ešte aj náušnice s americkými vlajkami! A ja jediná, za Slovensko, medzi nimi. Moderátor sa dokonca pomýlil a za Ruskom ohlásil USA, ja som sa len usmiala a vtedy on povedal, á, pardon, ešte naše prekvapenie, Slovakia. Nie, vôbec som sa necítila stratená a nemala som ani pocit menejcennosti. Cítila som sa veľmi dobre počas celej súťaže. Inak, scéna, na ktorej sme tancovali, bola krásna, ako divadlo. Súťaž sa konala v Caribe Royal Convection Center v Orlande. Bolo to hneď vedľa hotela, kde sme bývali. Obrovské divadelné priestory. Práve sa tam chystala aj súťaž miss Ameriky, okolo nás chodili krásne baby so šerpami a my sme ich hodnotili...
Je o vás známe, že tanečné diela si pripravujete sama. Od choreografie, cez kostýmy, hudbu... a napokon si ich aj odtancujete. Bolo tomu tak aj na majstrovstvách v Orlande?
- Áno. No keďže som tohto roku mala úraz, ušila som si na seba choreografiu bez dominantných skokov. Zvolila som si plastickú techniku. Hovorila som si, buď to pochopia, alebo nie. A ono to vyšlo! Hudbu mi pomáhal vybrať môj fotograf Peter Haas. Tanec som nazvala Bolesť a venovala som ho svojej nedávno zosnulej sestre. (Sestra Tatiany Jánošovej, Zora, známa výtvarná umelkyňa – muralistka, od roku 1996 žila a pôsobila v USA, pozn. aut.). Nádherne sa mi tancovalo, naozaj. A publikum, všetci tí ľudia, no, boli jednoducho skvelí. Vo finále boli štyri Kanaďanky, Austrálčanka a ja. Už len ten pocit, že som vo finále! Bola som pokojná, vôbec som nemala trému, tešila som sa, normálne som sa tešila. Bolo pre mňa obrovskou poctou, keď mi vo finále porotcovia dali tri jednotky. Prvé miesto mi dávala dokonca aj kanadská porotkyňa. Neviem, či som spomenula, že na prvom aj na druhom mieste boli Kanaďanky. Po súťaži kanadská porotkyňa za mnou prišla a povedala mi, že to bolo perfektné, že tancujem ako had, že nemám kosti... Tak to bola skutočne pocta.
Na majstrovstvá v Orlande ste si zvolili zaujímavý imidž...
- To áno a vyslúžila som si vďaka nemu prezývku „black girl“, čierne dievča. Po celý čas súťaže som nosila čiernu šatku, ktorá dokonale maskovala moje blond vlasy a naozaj to vyzeralo, že som čierna. Vlastne až na záverečnej recepcii som si dala šatku dolu. Všetci sa však chceli fotiť s black girl! Mala som veľa fanúšikov, malých detí aj dospelých, takže som si trošku aj vychutnávala popularitu. Ľudia tam boli priateľskí a milí a keďže som komunikatívny typ, mám opäť veľa nových priateľov.
Aké boli vaše pocity, keď ste preberali cenu ako tretia najlepšia na svete?
- Slovami ťažko opísateľné. Po prvý raz som zažila, aké to je, keď na stožiar stúpa slovenská vlajka. Áno, je to nádherný pocit. Aj keď neznela slovenská hymna, ale kanadská, naša vlajka tam bola. Uvedomila som si, že som zviditeľnila našu krajinu. Neviem, či si to uvedomujú aj tu, ale tam, v USA, si to vážili. Oni si vážia umelcov, ktorí niečo vedia, dokážu. To akože nie som namyslená, len som sa naučila hovoriť otvorene.
Dostali ste aj nejaké ponuky?
- Dostala, ale nechcem zatiaľ o nich hovoriť. Je leto, som v Banskej Bystrici, chcem tu byť a venovať sa súboru Blesk, s ktorým pripravujem vystúpenie na oslavy jubilea tohto mesta.
Blesk je zrejme vašou srdcovou záležitosťou...
- Áno, je to moja srdcovka a aj zostane.
Zachytiť v tanečnom diele vývoj mesta nie je jednoduché. Takže, čo pripravujete na septembrové oslavy?
- No, musím najprv povedať, že predstavenie sme mali vlastne už urobené, nacvičené. V júli som spokojne poslala dievčatá oddychovať. Myslela som si, je to fajn, máme to nahodené, už si to len zopakujeme, urobíme úvod... Ako som sa však vrátila z USA, cítim všetko úplne inak! Takže to budeme prerábať. Celé. Dievčatá o tom ešte nevedia... Nechcem to poňať ako drámu, rozhodla som sa pre idylický, mystický výtvarný výjav. Vybrala som si príbeh mestského erbu. Hovoriaci erb, s dominantným anjelom, ktorý ho stráži... Budem rada, ak sa nám podarí ľudí vtiahnuť do toho príbehu, do erbu, ak sa s ním zžijú a budú mať z toho dobrý pocit.
Čo vás čaká v novej divadelnej sezóne?
- V divadle v Nitre od decembra 2003 účinkujem ako Laň v muzikáli Jožka Bednárika Adam Šangala. Je to taká, dovoľujem si povedať, moderná klasika. V tomto muzikáli totiž tancujem na špiciach a veľmi sa vytešujem, že sa v modernej klasike môžem predstaviť na špiciach. V divadle v Prešove tancujem v Báthoryčke Vlčicu, ktorá je stelesnením Báthoryčky vo zvieracej ríši. Čo cíti ona, to cítim aj ja ako Vlčica. Báthoryčka mala premiéru vo februári tohto roku, to predstavenie je však pre mňa akoby začarované. Mala som úraz, takže moja premiéra v Báthoryčke sa konala až 22. júna.
A čo vaše ďalšie tanečné aktivity?
- Pre deti na onkológii v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici pripravujeme Klauniády, ja v nich budem víla Tamálka. Chcem do tohto zapojiť aj Blesk, pretože tanec, podľa mňa, je na to, aby sme ním rozdávali radosť, aby sme sa ním rozdávali. S Klauniádami začíname už v septembri. A ešte pripravujem predstavenie s fantastickým pianistom z Montany Bobom Nellom. Prvá premiéra by mala byť približne o rok v Nemecku.