Mnohí totiž považujú rozprávania o stretnutí s medveďom za báchorky, iní sú presvedčení, že v ich rajóne alebo tam, kde je veľký pohyb, nič podobné nehrozí. Kým nedostanú labou po krížoch! Pohľad na lesníka z Martina, ktorý si pár rokov dozadu odniesol rozdrvenú sánku do nemocnice, by mali v televízii púšťať aspoň tak často ako večerníček. Ostal pri živote iba vďaka koženej bunde, ktorú mal náhodou na sebe. Napriek tomu, že si chránil hlavu, medveď ho doslova oskalpoval. Keď sa z posledných síl odplazil ku kraju zvážnice, kde ho našli ľudia z jeho fachu, nepoznali ho. Bol tak doriadený.
Tieto dni musia ísť zverstvu v slovenských horách „na nervy“. Všade je veľa ľudí. Hluk a štekot psov, čo ich sprevádzajú, neutícha. Od malín, čučoriedok až po posledný hríb to ani inak nebude. Medveď, ktorý vydesil minulý týždeň Dana Albertyho z Michalovej v lese nad Hrabľami, sa musel motať len niekde blízko pri ceste. Bol na mieste povyše závor, ktoré volajú „pri autobuse“. Všetci domáci to tam poznajú. „Vyrútil sa z húštiny. Videl som, ako sa zahadzuje na štyroch a beží rovno, kde som parkoval. Ako taký klát. Nevedel som, kadiaľ mám ísť domov, či peši alebo k autu.“ Na otázku, koľko strachu zažil, povedal:
„Viete, že vtedy ani nie? Až potom, keď som išiel na pivo a uvedomil som si, čo sa stalo, až tam ma začalo triasť.“ Spomenul, že niekde na tých miestach našli chlapi prednedávnom strhnutú jelenicu. Zrejme si ju tam ten istý medveď chodil ohrýzať. Preto ju aj vzali a odviezli preč. Len pár sto metrov odtiaľ kočovali vlani dvaja včelári z južnej časti regiónu. V maringotkách plných úľov aj spávali. V noci zakladali oheň. Podľa stôp v tráve im bolo jasné, že sú lákadlom pre predátora, čo má rád med. Už vtedy varovali ľudí s košíkmi, aby sa tým smerom radšej nepúšťali.