Na Slovensko, priamo do Banskej Bystrice, s thaiboxom pred desiatimi rokmi prišiel Martin Belák. A to až z Kanady. Narodil sa v Levoči. Mal štyri roky, keď sa s mamou presťahovali do Banskej Bystrice a štrnásť, keď emigrovali do Kanady. Tam objavil zmysel svojho života – thajský box. A vrátil sa na Slovensko, aby aj iným umožnil nájsť sa v tomto bojovom umení, ktoré, ako vraví, nie je len hlúpe bitie sa. „Za týmto bojovým umením sú silné tradície. Aj keď, v konečnom dôsledku si tam chlapci idú natĺcť. Ale natĺcť so štýlom. Štýlovo si natĺcť a hlúpo sa pobiť je rozdiel,“ hovorí thaiboxer Martin Belák, ktorý stál pri zrode klubu Fire gym v Banskej Bystrici, vedie ho a ako tréner dal vlani svetu prvého majstra thaiboxu zo Slovenska. Horehronec Rudolf Ďurica si z Bangkoku doniesol titul Profesionálny majster sveta W.P.M.F. – World Professional Muay-thai Federation. Rodák z Heľpy Rudo Ďurica je dnes v Thajsku hviezdou a Thajsko sa mu stalo druhým domovom. Thajsko je krajinou, v ktorej sa zrodil thaibox. Martin Belák tento šport prirovnáva k baletu.
Prečo si sa vrátil z Kanady na Slovensko?
- Jednoducho sa mi tam nepáčilo. Ten ich materialistický spôsob života. Chýbala mi tá naša otvorenosť, srdečnosť, spolupatričnosť. Žili sme v Kitcheneri, v provincii Ontário. Osem rokov. Pokúšal som sa zvyknúť si, ale keď som sa potom prvý raz vrátil na Slovensko... vedel som, že chcem žiť tu.
A prečo práve Banská Bystrica?
- Vyrastal som tu. Všetky moje spomienky na detstvo sa viažu k tomuto mestu. Preto.
K bojovým umeniam si sa dostal v Kanade?
- Ale nie, mal som asi jedenásť rokov, keď som v Bystrici začal s karate.
Kedy si sa prvý raz tak poriadne pobil?
- No, ja som bitkár odmalička. Vždy som sa s niekým búšil. S chalanmi na dvore a tak. Niežeby som sa vyslovene chcel biť, ale pripadalo mi to prirodzené mlátiť sa.
A vyhrával si?
- Niekedy som vyhral, niekedy dostal. Ako každý normálny bitkár. Nedá sa stále vyhrávať.
V Kanade si teda pokračoval v karate...
- Áno, ale osvojil som si aj iné bojové umenia. Všetky tie športy som tam preliezol, ale keďže väčšina z nich je viac-menej teoretická, zameriavajúca sa na duchovnú stránku, na meditáciu a nie na fyzický stret, prirodzene to skončilo tak, že som zostal pri asi najkontaktnejšom športe na svete a to je thajský box.
Čo alebo kto ťa, obrazne povedané, nakopol smerom k thajskému boxu?
- Nielen obrazne, ale aj doslovne! Najprv som robil rôzne bojové umenia, potom hlavne karate a kickbox, chodil som na súťaže. Môj sused, tiež emigrant, z Laosu, sa vždy uškŕňal, keď som vyskakoval v záhrade pred domom. Hovoril som si, čo sa už len môže ten starý vetchý dedo na mne smiať. Bol sotva polovička zo mňa a ja som a cítil ako majster sveta, keďže som povyhrával nejaké súťaže. Jedného dňa mi syn tohto Laosana povedal, že on, ten starý dedo, bol tiež boxer. A ja hneď, no tak nech mi to ukáže. Bol som v tom čase celkom slušný v karate a kickboxe. No a ten dedo ma chytil a zoznámil s thajským boxom takou tou drsnejšou cestou. Týždeň som sa z toho spamätával. Bol som úplne rozbitý! A bolo to pre mňa hrozné aj preto, lebo som si strašne veril! Človek v rozpuku, hormóny mi trieskali do hlavy, cítil som sa ako terminátor, ale ten dedo ma za chvíľu poriešil. Bol som z toho taký nešťastný, že som sa dva týždne v klube ani neukázal. Takto som sa dostal k thajskému boxu.
Čo si v thaiboxe dosiahol?
- V samotnom thaiboxe som nedošiel až tak ďaleko, mal som úspechy v karate a iných bojových športoch, ktoré mi však pripadajú smiešne, hlúpe, veď sa tam ani nebúchajú, iba akože, preto ich ani nebudem spomínať. Držím sa toho, že moje úspechy sú úspechy mojich odchovancov. Ak mám klub a som tréner, je pre mňa smerodatné to, aké výsledky dosahujú moji zverenci.
Koľko chlapcov trénuješ?
- Dosť. Nemám problém s novými členmi. Od začiatku ako klub existuje, som nerobil nábor. Skôr mám opačný problém, je tam až príliš veľa ľudí...
Vlani si jeden z tvojich zverencov vyboxoval titul profesionálneho majstra sveta.
- Rudo Ďurica z Heľpy dosiahol tento prvý historický úspech v thaiboxe pre Slovensko. Bolo to dosť s mojou pomocou, ale on je taký samorast, nebolo ho treba do ničoho tlačiť. Zobral sa do Thajska a zostal tam tri mesiace. Dokázal sa prispôsobiť tamojším neľahkým podmienkam. Naposledy bol úspešný ďalší môj zverenec Jano Mazúr z Banskej Bystrice, ktorý vyhral európsku kvalifikáciu S1, čo je už svetová kvalita! Postupuje na S1 finále, ktoré bude v decembri v Bangkoku. Teraz nedávno bol v Thajsku na turnaji na počesť narodenín thajskej kráľovnej. Určite bolo pre neho obrovským zážitkom zápasiť pred kráľovnou a kráľom Thajska. Zápasy sa konajú pred cisárskym palácom a býva tam okolo stotisíc ľudí. Bývajú to veľké oslavy, tradície, ceremoniály. A máme v klube aj ďalších majstrov Európy a majstrov rôznych krajín dookola, profesionálnych aj amatérskych. Je ich tak desať, dvanásť.
Ako na teba zapôsobila rodná krajina thaiboxu?
- Trochu som si túto krajinu zidealizoval. Na prvý raz všetko bolo super a všetko, čo robili Thajčania, sa rovnalo pomaly božstvu. Prehliadal som veľa vecí, ktoré celkom super neboli. Takže tá prvá návšteva... no splnil som si sen. Bol som v Thajsku. Druhá návšteva, a aj tie ďalšie boli triezvejšie. Už som vedel, že nie všetko je super. Thajsko je nádherná krajina, ale úplne odlišná od Európy. A musel som trošku viac spoznať Thajčanov, ich povahu, aby som to, čo sa tam deje, dokázal oceniť.
Čo ťa v Thajsku na prvý raz najviac ohúrilo?
- Ťažoba vzduchu. Cítil som sa, akoby som bol naložený v oleji. Všetko je tam klimatizované, človek ani nemusí vyjsť na vzduch a prejde celým Bangkokom. Raz však na ten vzduch vyjsť musíte. Aj ja som musel a... skoro som sa zadusil. Strašné, odporné dusno.
Musel si sa však naučiť dýchať, keďže si tam išiel trénovať.
- Dá sa na to zvyknúť, tri, štyri dni a človek sa aklimatizuje. Išiel som do Thajska s vedomím, že chcem spoznať, aký naozaj thajský box je, a teda tam musím istý čas aj žiť. Thajský box je národný šport, stretne sa s ním každý chalan, trénovať začínajú už štvorročné deti. Hovorí sa, že chlapci, keď nemajú peniaze idú do kempu, dievčatá... veď viete kde, na ulicu.
Kemp je niečo ako u nás klub?
- U nás sa chodí trénovať do telocvične. Kemp v Thajsku je malá usadlosť, kde boxeri žijú. Niektoré kempy majú super podmienky, niektoré hrozné. Záleží na tom, aký je človek bohatý.
Ty si bol v akom kempe?
- Vybral som si kemp, ktorý v tom čase podľa tabuliek mal dobrých borcov. V tej dobe to bol veľmi slávny kemp, aj keď nebol veľmi bohatý. Nachádzal sa v meste Ubon, úplne na východe Thajska, neďaleko kambodžských hraníc. Mali tam zvláštne ubytovanie pre zahraničných hostí, ale to som odmietol. Myslel som si, že ak chcem naozaj vedieť, o čom thai-box je, musím s tými boxermi naozaj aj žiť.
Aké to tam bolo?
- Hrôza! Búdy pozbíjané z dreva, plechové strechy. Cez deň, keď slnko pálilo na ten plech, bolo dnu 80 stupňov. Zavesili sme si na okno strapec banánov a večer boli upečené. Malinovky, lieky, všetko sa nám tam upieklo.
Koľko si tam vydržal?
- Dva týždne. Ale Rudo Ďurica to tam vydržal tri mesiace. Ja som sa musel vrátiť domov. Predsa len, my aj keď sme žili v takých istých podmienkach ako oni, mali sme výhodu v tom, že sme mali peniaze a mohli sme kedykoľvek odísť. Oni nie. Oni tam museli žiť! Poviem vám, bol to super „preberák“, ale zažili sme, čo je skutočný thajský box a naozaj sme sa potom na ten šport pozerali inak.
Poznáš Thajsko aj inak, ako cez box?
- Snažil som sa po Thajsku trochu aj cestovať, no nebolo to podľa mojich predstáv, šport mi zaberal veľa času. Nenechal som si však ujsť známu thajskú atrakciu, plávajúci trh v Bangkoku, kde sa všetko predáva z lodí. V Bangkoku som si, samozrejme, pozrel aj známe vykričané miesta sexturizmu. Človek tam musí ísť, aby tomu uveril, no ak má čo i len trochu zdravší úsudok, pochopí o čom to je. Bol som si poobzerať ostrovy, sú nádherné, videl som zopár pamiatok, no bol som aj v džungli. Najviac ma však uchvátil thajský vidiek. Hlavne oblasti, kde sa pestuje ryža. Ryžové políčka, vodné byvoly, človiečikovia s charakteristickými čiapkami na hlavách, čo žijú v chatrčiach na koloch... Bol som teda aj v „naozajstnom“ Thajsku, ktoré ešte nie je ovplyvnené turizmom.
Hovoríme síce o Thajsku, ty si však pracovne pochodil celú Európu a s thaiboxom aj ďalšie krajiny. Sú miesta, kde si ešte nebol a chcel by si ísť?
- Brazília a Japonsko. Verím, že pomocou thaiboxu sa dostanem aj do týchto krajín, čím si splním svoj sen. Je to len otázka času a zosúladenia mojich záujmov s prácou.
Prečo Brazília?
- Je to kolíska ultimátnych zápasov, čo sú zápasy, kde je všetko dovolené, môže sa tam biť aj na zemi. Brazílčania sú v tomto najlepší na svete. Ale láka ma aj samotná krajina, je veľmi zaujímavá, ľudia tiež. Stretol som sa so zopár Brazílčanmi, sú to veselí ľudia. Nie vždy majú dôvod byť veselí, oni si však zachovávajú svoj optimizmus.
Ultimátne zápasy, v ktorých je všetko dovolené... To znamená, že sa môžu aj zabiť?
- Nie, to nie! V športoch, ktoré sú hnané do extrémov, hlavne v kontaktných, sú športovci natoľko kontrolovaní, že možnosť smrteľného úrazu je minimálna. Možno v nelegálnych zápasoch to riziko je, ale čo sa týka organizovaného športu, nie.
Je thaibox mužská záležitosť, alebo sa mu venujú aj ženy?
- Isteže aj ženy majú záujem. V Thajsku aj inde v zahraničí sú zápasy žien bežné. Ja som v tomto smere tak trochu staromódny. Úlohu a poslanie ženy vidím hlavne v tom, aby bola žena. Aj k nám do klubu chodia dievčatá, ktoré sú veľmi šikovné a myslím si, že keby chceli zápasiť aj profesionálne, uspeli by. Ale nejako extra ich do toho netlačím. Nie je v mojom záujme vychovávať ženské zápasníčky. Okrem toho, ženy sú príliš zložité a thaibox je šport, v ktorom významnú úlohu zohráva psychika. Ja som muž a v ženskom myslení sa nevyznám, bol by pre mňa problém zosúladiť všetko tak, aby sa tá žena v ringu cítila dobre.
Na zápasy však ženy pozerať chodia.
- Chodia a veľmi sa im to páči. Dovolím si povedať, thaibox je krásny šport. Je to ako balet, akurát, že v thaiboxe sa kope a búcha. Ale vážne. Takí tí top športovci majú pohyby a reflexy, techniku takú vycibrenú, že to pokojne možno prirovnať k baletu. Tiež je náročný na techniku a pohyb. Najlepší borci v thaiboxe sú doslova umelci...