Vdove žiari Oľga a Totalita

Myslela si, že časom všetko prejde. Ešte stále však pri spomienke na neho plače. „On bol v pohode iba v záhrade. Všetko ostatné okolo domu som robila ja. Opravu splachovača, keď kvapkal vodovod, aj tento plot som postavila,“ hovorí Mária. Jej muž bol klbko nervozity. Keď sa dozvedela, ako to s ním je, tŕpla strachom, či sa jeho drsná povaha ešte viac neprejaví. To, že sa za posledných 14 mesiacov úplne otočil, považuje dodnes za niečo neskutočné. „Život je jeden z najťažších. Ak si na niekoho sadne z odvrátenej strany, nevie, kedy má dosť. Napokon obaja sme to mali odmalička zložité. V podstate rovnaké osudy. Jedného si podávali tety, mňa celá rodina. To poznačí. Len sme to rozdielne znášali,“ pokračuje.

Z listu o Oľge
Ján Budinský z Lopeja má takmer dva roky po smrti. V záhrade je stále bohato a farebne. Posledný semenáč, ktorý vypestoval, rastie úplne vzadu. Aký pokoj duše mu poskytovali nekonečné hodiny „piplačky“, ťažko povedať. O úspechoch pestovateľa georgín z malej dediny na Slovensku však vedia od istých čias až v Prahe. „Krátko po revolúcii nám zakvitla oranžovo žíhaná georgína. Ním vyšľachtený druh. Rozmýšľali sme, aké jej dať meno. Napadlo mi, napíšme prezidentovi Havlovi. Niečo v tom zmysle, že by sme chceli, aby sa volala po ňom. Nedúfali sme. List však prišiel. Vtedajšia hlava spoločného štátu Čechov a Slovákov náš návrh prijala. Pán prezident iba požiadal, aby sme nový kvet venovali jeho žene Oľge. Zdôvodnil to úctou, ktorú k nej prechováva. Vtedy ešte Oľga Havlová žila,“ spomína Mária.

Kto zachránil
Totalitu?
Mária a Ján sa spoznali na výstave kvetín. Už vtedy sa nimi zaoberal. V Lopeji to dotiahol do maxima. Veľmi rýchlo napríklad zistila, že má síce chlapa, ale nohavice bude nosiť ona. Po dvoch rokoch manželstva mu položartom naznačila: To ešte súdy nezažili. Budeme prví, čo sa rozvedú pre pestovanie kvetov!
Mária má urnu s popolom svojho muža doma. Od jari do jesene ju tienia plné vázy z jeho záhrady. Na otázku, kto prišiel na meno Totalita, odpovedala: „Ja som autorka. Môj muž chcel totiž nový, podľa neho nepodarený výpestok zlikvidovať. Nepáčil sa mu. Ani farbou, ani tvarom. Povedala som, neopováž sa, od tejto chvíle je to moja georgína, budem sa o ňu starať a bude sa menovať ako vravím. Lebo je červená a rozťahuje sa na všetky strany. Na každej výstave, kde bol a bodoval, vyhrala Totalita,“ hovorí.

Cesta za Mojmírom
Prišla o dospelého, vysokoškolsky vzdelaného syna z prvého manželstva. Zahynul pri autohavárii. Predtým pochovala matku a sestru. Naposledy, keď bolo zrejmé, že Jánov život je otázka niekoľkých týždňov, musela sa opýtať lekára, koľko času mu dáva, aby sa stihla finančne pripraviť na to, čo príde. Pár položiek, plyn, elektrina, výdavky pre študujúcu dcéru a jeden obyčajný sporák, ktorý kúpili tesne predtým, ju odrovnal. „Nemal mi kto pomôcť. Rodina? Susedia a známi. Od nich som si požičala. Manžel nemal veľa priateľov. O to viac si obľúbil môjho nebohého syna. Keď mi povedal, Marienka zomieram, nedokázala som mu klamať a utešovať ho. Nevadí, naznačil. Mojmír ma tam už určite čaká…“