Naposledy ho napríklad zradili na jednom z frekventovaných breznianskych prechodov cez cestu... Padol na kolená. Známa poloha. Kým sa vyrovnal s faktom, že ostane invalid, pristihol sa v nej niekoľkokrát. Doslova i obrazne. Doma mu odchádzal otec na rakovinu. On, čo si myslel, že mu bude všemožne pomáhať, pohyboval sa po byte tak, že sa pridŕžal stien a nábytku. Padal. Strhával obrusy a všetko, čo bolo na nich. Rozbíjal sklenené výplne dverí, okien. Ak mu chcel podať pohár vody, musel sa priplaziť k linke, zodvihnúť sa na rukách, otočiť kohútikom a doposúvať sa k jeho posteli.
Čo sa vlastne stalo?
V polovici júna 1992 začal trpieť prudkými bolesťami hlavy, stavmi na odpadnutie a vysokými horúčkami. Zostalo to vždy na chrípke. Po preliečeniach sa dostavili permanentné zvýšené teploty. Tie signalizovali, že niečo nie je v poriadku. Takmer polroka ležal v breznianskej nemocnici, kde sa mu ich snažili dostať do „neutrálu“ a zistiť, čo ich vyvoláva. „Boli situácie, keď som sa tešila, že sa z toho dostáva. Keď sme ho napríklad 25. februára prišli navštíviť, vyšla nám oproti synova vystretá, frajerská figúra. Neskôr nás už takmer nevnímal. Prežil hroznú noc. Pobudil všetkých na izbe. Bol na tom tak zle, že mu museli pichnúť morfium. Napriek tomu ho niektorí považovali za simulanta,“ spomína Vieroslavova matka.
Odrovnal ho stafylokok
O pár týždňov ho previezli do Banskej Bystrice. V tamojšej nemocnici sa napokon podozrenie potvrdilo. Príčinou jeho choroby bol stafylokok, ktorý prežíva na pokožke a sliznici teplokrvných zvierat, respektíve v mliečnych a mäsových výrobkoch. Stihol sa mu usadiť v priedušnici, pod srdcom a v kĺboch. Príšerne schudol. Strácal stabilitu. Neovládal si nohy. „Podľa opatrných vyjadrení lekárov som si dala ľahko dohromady, ako to s ním je a rozhodla som. Chlapca si beriem. Ak má zomrieť, nech umrie doma. Pánbožko však ostal pri nás. Verím, že to zariadil. Dopočula som sa totiž o istej liečiteľke. Skôr, než sme sa za ňou vybrali, prekonzultovala som plánovaný krok so synovým ošetrujúcim lekárom. Nevyhovoril mi to. Dodnes som mu zato vďačná,“ zdôrazňuje Viera Argayová.
Liečiteľku našli. „Len čo sa na mňa pozrela, povedala: Máš šťastie, fešák. Keby si to odložil o týždeň, tak tu nie si. Nebojíš sa smrti? Na moju odpoveď, že nie, a nebol som v tom čase ďaleko od pravdy, bez servítky zahlásila: Ty si posratý, ale žiť chceš. Áno som, ale chcem žiť, zopakoval som. Zrejme to bol moment, ktorý vo mne vyburcoval vôľu bojovať s chorobou,“ priznáva Vieroslav.
nastal tvrdý „teror“
Dobrá žena spod Banskej Štiavnice postavila celú liečbu na tvrdej diéte. V priebehu týždňa musel napríklad zjesť 10 kilogramov surovej cibule a kilo cesnaku. Mal presný rozvrh jednotlivých chodov a na gramy rozpísané menu. Ráno desať tekvicových zrniečok, na obed sójové kocky, sladiť tmavým cukrom, mrkva, kozie šľachy. „Matka mi varila kozie šľachy na posilnenie kĺbových chrupaviek. V čistej vode, len s cibuľou a cesnakom. Nekonečný smrad a navyše bez chute. Keď za mnou prišli kamaráti najprv hľadali toaletu. Ako to môžeš jesť? Obracal sa im žalúdok. Pritom som bral zahraničné lieky, ktoré mi liečiteľka dala a ktoré sme museli každých 14 dní kupovať. Stálo to dodnes toľko peňazí, že som mohol mať za ne vlastný byt, alebo drahé auto. Bez liekov nie som ani teraz. Za všetky si platím. Mám invalidný dôchodok, ktorý mi po úprave vzrástol na niečo cez 3100 korún. Moju súčasnú dennú normu predstavuje 15 rozličných tabletiek,“ vyratúva Vieroslav.
Pán Argay, jeho otec, po ťažkom boji so zákernou chorobou zomrel. Veľmi chcel, aby si jeho najmladší chorý syn urobil maturitu. Napriek zdravotným ťažkostiam a dvakrát prerušenému diaľkovému štúdiu mu želanie splnil.
Vyhadzov po telefóne
Niekdajší strojár z Piesku má síce papier o úplnom stredoškolskom vzdelaní, ale ako hovorí, je mu na „na dve veci“... Invalidi sú zaujímaví iba do chvíle, kým nevyjdú s farbou von. Zmieril sa s tým, no ani sa nevzdal. Pri jednej kúpeľnej liečbe dostal inšpiráciu. Zainvestoval. Predal staré rodinné auto. Kúpil si zaň pár cvičebných pomôcok, aby sa dostal do formy. Má stroj, ktorý mu automaticky posilňuje svaly na nohách, pretože na stacionárny bicykel sú prislabé. Zadovážil si techniku na akupunktúrnu liečbu. Absolvoval univerzálny masérsky kurz. Pred dvomi rokmi ho obhájil skúškami spojenými s doškolením na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. Keď ho po čase zamestnali v breznianskom charitatívnom zariadení pre nevládnych a ťažko chorých, pracoval na sebe ešte s väčšou chuťou. Investoval do ďalšej odbornej literatúry. Ako tvrdí, s ľuďmi odkázanými na jeho ruky zaobchádzal s láskou a najlepšie ako vedel. Asi to nestačilo. Jedného rána mu vedenie údajne oznámilo (dokonca len telefonicky), aby sa už neunúval, že už ho nepotrebujú. „Bolo to prinajmenšom nedôstojné, z kláštora som sklamaný, doteraz sa s tým neviem vyrovnať,“ zhrnul jednou vetou. Nemá to konca. Zradilo ho zdravie. Kvôli chorobe dostal kopačky od dievčaťa, ktoré mal rád a vážne s ním počítal do budúcnosti. Koniec, hrubá čiara, všetko je inak. Tvrdne doma, sám sebe lezie na nervy, niekedy sa pochytia s mamou, jednoducho „ponorka“. A najhoršie je, že nevidí východisko. Na otázku, kde by sa mohol v Brezne podľa vlastných úvah uplatniť, povedal: „Príležitostí zrejme nie je veľa. Viem si však napríklad predstaviť, v akom fyzickom stave sa vracajú hasiči z niekoľkohodinovej driny s požiarom, či zo záchrannej akcie. Prečo by mali mať svojich masérov iba športovci?“ Niekto by mal o tom porozmýšľať...
