Františka Lenča možno bez váhania zaradiť medzi čudákov. Žije v dome na spadnutie. Rokmi si starý mládenec zo svojho domu urobil miesto, kam by našinec len ťažko vkročil. Po zemi sa váľajú kôpky handier, fliaš, papiera a veľa nepotrebných vecí, ktoré už dávno doslúžili. Nemôže medzi nimi chýbať fľaša lacného vína. „Dakedy som si kupoval malagelo a teraz čučo. Hlava ma od neho nebolí a človek má hneď lepšiu náladu,“ povie František. Polievky si vie navariť, ale s chlebom a slaninou je menšia robota. Na priedomí má do radu poukladané zapaľovače. Sú na nich nahé ženy. „Potvory jedny, takto sa ukazujú. Dobre, že ma ani jedna z nich nenavliekla do chomúta. Mal som veľkú lásku. No jej rodina ma nechcela, lebo som vstúpil do komunistickej strany a oni boli pobožní. V kostole by boli aj spávali. Sľúbili sme si vernosť až po hrob. Preto som sa neoženil a ani sa neožením. Lepšie ako frajerka je pálenka. Bez toho môjho čuča, by som nemohol žiť. Bez ženy môžete žiť. Škoda, že mi zomrel kamarát Alo. Bál sa spávať v dome. Vyhováral sa, že mu na hlavu kvapká voda a bál sa aj potkanov. Vravel som mu, aby sa nebál, že ja som už potkana aj zjedol. Spával v chlieve na sene. Spolu nám bolo veselšie. Posledný dôchodok bude na pohreb. Nesmiem zomrieť, len keď ho dostanem,“ pokračuje František. Má 66 rokov. Jeho pýchou je brada. „Kúpať sa chodím do potoka. S Alom sme sa povyzliekali donaha a zvykli žartovať, čo spravíme, ak nás zbadajú dievky. To by ste neverili, aké huncútstva nám chodili po rozume. No potom sme si dali čuča a bolo po erotike,“ zasmeje sa František. Najlepšie sa vraj cíti medzi kamarátmi z mokrej štvrte a za života mal až tridsať žien. Preboha, ako môže takto žiť. Tá špina a alkohol ho zabije, lamentujú ľudia z dediny. No on sa cíti šťastný a slobodný ako vták. „ Mal som aj auto a motorku, ba aj robotu. No keď som mal slinu, nevideli ma v robote aj niekoľko dní. Dobre mi bolo. Zažil som aj lepšie aj horšie časy. Raz v noci ma navštívila bosorka. Tak ma gniavila, že som skoro dušu vypustil. Teraz už ani neviem, či sa mi to snívalo, alebo ma naozaj voľajaká priľahla,“ pokračuje František. „Ej, načo mi je, načo, mladá žena, veď ja mám aj bez nej dosť trápenia,“ nôti si svojsky upravené pesničky. „Ženy tie sú potvory. No vraj na každú dierku sa nájde záplata,“ zašpásuje a odpije si z čuča. Pohľad uprie na orech. Tohto roku je dobrá úroda. V dedine ich vykupujú po sto korún. Bude na čučo...