S Generálom. Od prvých replík na scéne bolo jasné, že ide o ďalšiu Štepkovu „školu hrou“. Po Štúrovi či Baničovi dostal na javisko vedca, astronóma, diplomata, letca, vynálezcu, generála francúzskej armády - M. R. Štefánika.
Autorsky sa dosť často zaoberáte osobnosťami našej histórie. V každej z takto koncipovaných hier však cítiť metaforu, ktorá upozorňuje na súčasnosť. Prečo?
- Ani divadlo, ktoré pracuje s humorom, nemôže hovoriť iba o tom, čo bolo. Už dávnejšie som rozmýšľal uviesť na javisko aj Štefánika. Pred štyrmi rokmi som sa začítal do vecí o ňom a nakoniec som sa do toho pustil. Mal som z toho aj trochu strach, aby si diváci nemysleli, že chceme urobiť z tohto veľkého človeka nejakú estrádu. Naopak. Rozmýšľali sme, aby nemal také studené pomníkové nohy, aké mu zanechala história. Aby to bol človek, ktorému nič ľudské nebolo cudzie, teda taký, aký naozaj bol.
Niektoré podrobnosti sú takmer neuveriteľné. V jednej z replík sa hovorí o Štefánikovom patente, ktorý drží pánske nohavice. O úchytke na „hózntróglach“…
- Ale to je naozaj jeho vynález! Pravdivý je aj neokrôchaný sluha Štefan z obdobia Štefánikovho pôsobenia v Paríži. Keďže nemal dosť peňazí, aby si mohol platiť francúzskeho pomocníka, napísal otcovi do Košarísk, aby mu poslal niekoho lacného z „domácich zdrojov“. Pravda je tiež, že si za posledné peniaze urobil kúzelnícky kurz. No nie, aby s nimi nebodaj vystupoval. Potreboval zaujať spoločnosť, v ktorej sa pohyboval.
Vy robíte umenie, ako sa však pozeráte na všetky tie reality show, ktoré ponúkajú súkromné televízie, prípadne na kolegu, ktorý je riaditeľom jednej z nich?
- Budem hovoriť iba za seba. Keby som bol predtým ministrom kultúry a dostal by som nejaké ponuky, zvažoval by som. A keby som aj nebol ministrom kultúry, ale kultúrnym človekom, tak by som si k tomu, čo som celý život na javisku tvrdil, hľadal nejakú prácu, ktorá s mojim svetovým názorom súvisí. A verte, že to nebude práca, ktorá zo mňa urobí niekoho, o kom sa bude hovoriť, že sa stal iným, ako sa javil na javisku.
Ako sa má pani Kolníková? Skončila u vás?
- Neskončila. Kolená skončili. Má dosť veľké problémy s chôdzou. Už to bolo veľmi bolestivé. Aby sa nestalo niečo ešte horšie, museli sme sa rozhodnúť, že ju budeme volať len na príležitostné podujatia.
V bulletine, ktorým predstavujete časť svojej tvorby, je jedna divácka poklona: “Boli ste dobrí, ale nám sa dnes ťažko smialo.“ Kedy sa ťažko smeje vám?
- Nebudem hovoriť o takých zlomových situáciách ako v Banskej Bystrici, keď mi pred predstavením zavolali, že mi zomrela mama. Ťažko sa mi smialo napríklad koncom júna, keď som sa dozvedel, že mi polovica súboru odíde do televíznych seriálov. To znamená celý repertoár preskúšať s novými ľuďmi, pričom neviem, či sa tí, ktorých vyberiem, vôbec ujmú. Je to veľká drina, lebo musím začínať prakticky odznova.
Opúšťa vás aj Csongor Kassay?
- Ten chvalabohu nie. Csongor je nesmierne pracovitý a absolútne dôsledný človek. Za desať rokov, čo je u nás, dosiahol maximum a stále niečím zaujímavým prekvapuje.
Vo všetkých vašich hrách cítiť láskavú, ale predsa len výčitku nad neschopnosťou Slovákov žiť po svojom. Že sme takí prispôsobiví, až sa pomaly stávame sami sebe cudzí. Myslíte si, že nastaviť zrkadlo stačí?
- Od divadla, literatúry, ale aj od novinárov sa v predchádzajúcom režime chcelo, aby hľadali východiská. Naše divadlo ich nehľadá. Ak divák východisko chce, musí si ho nájsť sám. To máte ako so smrťou Štefánika. Každého zaujíma ako zomrel, prečo havaroval. Prečo sa nezaujímajú o jeho život? Za 39 rokov dokázal toľko, koľko sa mnohým nepodarí ani do hlbokej staroby. Touto inscenáciou som chcel povedať, neskúmajme ako zahynul, ale všimnime si jeho pracovitosť. Štefánik bol výnimočne talentovaný. Čo chytil do ruky, všetko ho zaujímalo, hovoril mnohými jazykmi, v tom je jeho príklad. Kumšt a divadlo zatiaľ ponúkajú len to, čo môžu, teda myšlienky na uvažovanie a niekedy pekné témy na zasmiatie. V prípade Radošinského naivného divadla ide o smiech na vlastný účet. Až keď sa dokážeme zasmiať na sebe, môžeme hovoriť aj o druhých. Nehovorme, že sme najšikovnejší. Nie sme majstri sveta, ale ani na zahodenie. Robme všetko preto, aby druhí o nás hovorili, akí sme šikovní, keď naozaj šikovní budeme.
Viete, kto je Veľký brat?
- Tuším o čom je reč… Musím sa na to konečne pozrieť, aby som vedel odpovedať. Už sa ma mnohí pýtali.
O vás je známe, že si chodíte pre inšpirácie do Radošiny. Do šenku. Platí to stále?
- Na to je veľmi konkrétna odpoveď. Nová hra, ktorá má názov Desatoro. Desať autentických príbehov na desať božích prikázaní. Osemdesiat percent z nich sa odohralo v radošinských krčmách.
Máte už predstavy, čomu by ste sa chceli venovať, keď raz skončíte s divadlom?
- Tiež celkom presné. Budem sa predovšetkým venovať vnúčatám.
Koľko ich máte?
- Dve. Vnučka má tri roky aj čosi, tá je teraz najzhovorčivejšia. Malý bude mať rok a aj on už začína mrmlať. Sú to moje najkrajšie chlapské bezradnosti, ale aj radosti. Doprial by som ich každému. Neviem sa ich nasýtiť. Budem im vymýšľať hry, básničky a všetko ostatné, čo som nestihol dať svojim deťom. Napokon, už som s tým aj začal. Takže, program mám jasný a teším sa naň.
Autor: A. Kyselová