Anjeli strážia do konca šichty

Niekto pred nimi neodborne opravil medenú časť strechy. Namiesto rovnakého materiálu ju zaplátal plechom. Na murárske práce za ochrannou sieťou sú traja, na cimburie veže má prístup iba výškar František Benč. Prvý kostol natrel doma, v Ľubietovej. Vraj strach je vždy, no v skalách podstatne väčší. Človek sa môže dostať do väčšej neistoty, pretože tam je pánom počasie. Odkedy sa však oženil, horolezectvo nechal, lebo, ako hovorí, na dvoch koňoch sa sedieť nedá. Keď má chlap rodinu, treba už robiť aj niečo poriadne. Najvyššie miesta, z ktorých sa doteraz pozeral na svet, boli Tatry a talianske Dolomity. Inak, čisto pracovne, fabrické komíny. Lepil na ne reklamy. Väčšinou sa ale krúti okolo kostolov. Všetky spočítané nemá, záznamy si nevedie. S evanjelickým v Ľubietovej, z ktorého skladal masívny železný kríž, 100 kilogramov zhrdzaveného železa, čo sa začalo nebezpečne nakláňať, ich mohlo byť doteraz asi 15. Tam to bolo o to náročnejšie, že si musel najprv postaviť lešenie. Našťastie, anjeli sú spoľahliví, napokon, nemusia lietať ďaleko, majú ho stále „poruke“. Iba raz došiel k úrazu. Istý čas si zarábal ako zberač šišiek a vrúbľov z vysokých stromov. „Orezával som konáre, jeden sa odtrhol a nepríjemne ma dochrámal. Rozťal mi hlavu na 42 štichov.“ F. Benč má tri deti, z toho dvoch chlapcov. Zdá sa mu však, že to nie je veľmi dobré, lebo ho chcú napodobňovať. So starším už bol aj v skalách, so stredným ešte nie, dcérka má tri roky. „Zatiaľ sme to iba trochu skúšali. Čakám, kým vyrastú. Skôr by som ich chcel od toho odplašiť.“ Na otázku, či sú výškové práce dobrý džob, F. Benč povedal: „Je to sezónna záležitosť. Zarobím, ale všetko sa minie, keď príde medzera. Musím niečo vymyslieť aj na zimu. Som vyučený elektrikár. Uvažujem, že si znovu urobím vyhlášku a vrátim sa k remeslu. Mám tú robotu rád. Výšky by mi určite chýbali.“