Článok pokračuje pod video reklamou
Druhý by sa dávno upil, alebo hodil z mosta. Boris Pauliak z Braväcova chce od života len dve veci. Aby ho nechal pri silách a ďaleko od ľudí, ktorých si prestal vážiť. Potrebuje vychovať Peťa. Aj bez polohovacej postele, hoci by sa hodila. Z tej, ktorou ich obšťastnila martinská diecézna charita, mali osoh iba necelý rok. Prišli a vzali im ju. Vraj, pre niekoho s podobnými ťažkosťami. Láska k blížnemu sa naplnila.
Návštevy s krížom
Boris je vdovec. Žena mu zomrela, keď mal ich syn tri roky. Padol na neho celý svet. Len čo sa z toho trochu pozviechal, hoci už sám vedel, ako je na tom, prišiel na rad Peťo. Diagnóza morbus reclinghauser. Zriedkavá choroba, pri ktorej sa vytvárajú nezhubné nádorčeky, mu zasiahla miechu. Nasledovala chemoterapia, rádioterapia, operácia. Do nemocnice išiel ešte na svojich, z nej na vozíku. Chlapec dnes nepočuje, väčšinu dní preleží, má vývod z močového mechúra, to druhé riešia plienkami. Mentálne je v poriadku. Hovorí síce s ťažkosťou, no ak to nie je
práve otec, ktorému sa naučil čítať z úst, dorozumieva sa cez zošit. Pod vankúšom má knihy, na stolíku vedľa hrazdičky pero a notes. Kamaráti mu píšu, on im odpovedá. Niekedy je ich plná izba. Nedávno pomohli otcovi vyčistiť chlievik pre kozy a nachystať drevo.
O sebe
„Bol som darcom krvi. Jedného dňa, pri odbere mi povedali: S tým je koniec, ste chorý. O týždeň som vedel, že mám leukocytózu. A vedel som, že z leukocytózy niet návratu. Jedenásť rokov sa liečim na chronickú leukémiu. Za celý ten čas som však bol v špitáli iba šesť dní. Naposledy pred tromi rokmi, keď mi na dvoch miestach praskol žalúdok. Nedokážem to. Neviem pripustiť, aby ostal chlapec bez mojej opatery. Starká síce žije s nami, ale už by ho nezodvihla.“ Boris s mrazivou vecnosťou hovorí: „Zo štyroch ľudí v obci, ktorých postihlo to isté, žijeme už len dvaja. Mňa drží syn. Všetko, čo robím, robím ako keby z prieku. Aj vtedy keď nevládzem. Aj keď ma moria bolesti, lebo mám zväčšenú slezinu. V lete sa chodím testovať na Krpáčovo. Skočím do jazera a plávam. Zatiaľ som ešte vždy zašiel až pod skaly... Ak napríklad vidím, že by Peťo potreboval niekam ísť, tak ideme, čo by čo bolo! Venujem sa mu. Teším sa, že sa zaujíma o históriu. Chcem len jednu odmenu. Vychovať chlapca a aby bol zdravý. Aby si raz nepovedal, mama mi zomrela a otec bol zbabelec.“ Peter sa narodil na Ondreja. O pár týždňov bude mať osemnásť.
Dar na pôžičku
V roku 200l vyhlásil istý týždenník B. Pauliaka za Otca roka. Stal sa mediálne známy. Po tejto akcii sa ozvali mecenáši so spomínanou polohovacou posteľou. „Bola to aj pre mňa veľká pomoc. Najmä v noci. Mohol som sa aspoň trochu vyspať. Mám totiž panický strach z preležanín. Raz sa už totiž stalo. Doviezol som Peťa z nemocnice s preležaninami na kostrči a na pätách. Jednu ranu mal hlbokú až po panvovú kosť. Živé mäso. Dal som si z nej urobiť výter. Zistilo sa, že to mal od nevyčistenej stolice. Dostával som ho z toho poldruha roka.“
Peťo leží v posteli upravenej tak, aby mohol v polosede čítať alebo sledovať televíziu. Bezbariérový prístup do domu a odmontované prahy sú Borisova práca. Charitu už otec roka nezaujíma. Zato byrokracia nespí. Vlani v decembri mal napríklad predložiť „sociálke“ vyjadrenie, ako sa jeho bezvládny, invalidný syn s ukončenou povinnou školskou dochádzkou pripravuje na budúce povolanie! To už človek fakt nevie, či sa má smiať alebo plakať. „Ja sa ani nečudujem. U nás sa v hostinci rozprávajú chlapi slušnejšie ako poslanci v parlamente. Alebo, dívate sa na obrazovku, viete, že to, čo hovoria,nie je tak a nemôžete nič. Klamú rovno do očí.“
