Článok pokračuje pod video reklamou
Mikuláša Jacečka odborná verejnosť zaraďuje k meditačným fotografom. S jeho tvorbou sa už mali možnosť zoznámiť v Maďarsku, Poľsku, Kanade. Dokonca v Ríme, v Pápežskom ústave má autor vystavených 33 obrazov kresťanských symbolov, ktoré daroval spolu s Maticou slovenskou. S jeho tvorbou sa máte možnosť zoznámiť v priestoroch Múzea SNP v Banskej Bystrici. Minulý týždeň sa uskutočnila vernisáž autorových fotoobrazov spojená s prezentáciou knihy pod názvom Meditácie. Výstava potrvá do 30. októbra.
Čo sa skrýva pod názvom Meditácie?
- Myslím si, že meditácia je vnútorný pocit alebo stav človeka. Tým, že sa ľudia pozerajú na moje fotoobrazy, vytvoria si nejaký pocit. Možno optimistický, možno pesimistický. Ale uvažujú nad ním. To sú tie meditácie.
Prečo je výstava inštalovaná práve v priestoroch Múzea SNP?
- Ožije tak príbeh 4-ročného človiečika, ktorého počas vojny otec prenášal v ruksaku. Ide o jeden z tisícov príbehov vojny. Vzhľadom na to, že aj ja som pôvodne muzeológ, kolegovia mi trochu pomohli. Na výstave je aj tento ruksak.
Odkedy sa cieľavedome venujete fotografovaniu?
- K fotografovaniu som sa dostal ako 50-ročný. Ako astmatik som chodieval pravidelne na liečenie do Vysokých Tatier. Keď je človek chorý, začína rozmýšľať o živote. Moje fotografovanie začalo s hľadaním zmyslu života.
Čo pre vás fotografia znamená?
- Keď fotografujem, mám úžasný pocit slobody. Nič ma v mojom vnútri neobmedzuje. Keď sa pozerám na kameň, stromy, vodu, tak mám pocit, že sa s nimi rozprávam. V Tatranskej Polianke mám stromy, ktoré majú svoje mená. Spriatelil som sa s kameňmi, chodil som sa im vyžalovať. Neskôr sa začali moje kompozičné obrázky ukazovať ako veľmi zaujímavé. Majú vraj v sebe výpovednú hodnotu.
Aké sú vaše inšpiračné zdroje?
- Tak v prvom rade je to príroda. Druhým zdrojom sa mi stali kresťanské symboly. Dodnes stojím pred nimi v nemom úžase. Treťou vecou, ktorá ma silne ovplyvňuje, sú zvláštne prírodné úkazy – zrkadlenia. Tie na fotografii dostanú zvláštne čaro, niekedy viac jasnejšie ako v skutočnosti.
Vo vašej knihe zaujme fotografia vŕby. Skrýva v sebe nostalgiu...
- Pochádza z Békešskej Čaby v Maďarsku. Priťahovala ma svojím smútkom. Vytvárala akúsi paralelu so životom Slovákov, ktorí žijú na tomto území. Naši rodáci síce udržiavajú slovenský jazyk, kultúru, zvyky, ale stále „smútia“ za domovom.
Pripravujete v súčasnosti nejaké nové projekty?
- Niekoľko rokov už pracujem na projekte Kvety. Nejde samozrejme o dokumentačnú fotografiu. Kvety sú úžasné v tom, že menia svoju podobu v priebehu dňa, období. Zaujímajú ma podobenstvá kvetov vo vzťahu k ľudským povahám a životom. Stávajú sa akousi paralelou. Prostredie totiž svoju podobu prenáša do kvetu. Veď jeden druh kvetu, napríklad lekno, má inú podobu na Niagarských vodopádoch a inú na východnom Slovensku. Akoby sa kvety prispôsobili ľuďom.
