Stratu ilúzií, že sa raz stane úspešným hokejovým brankárom, mu v nemocnici pomohli prekonávať aj hviezdy NHL. Amputované dolné končatiny mu aspoň nateraz veľa šancí nedávajú. Celkom v úzadí však zostali iné skvelé osoby. Od Martinka sme dostali do redakcie tento list: „Začiatok tohto školského roka bol pre mňa iný ako tie predchádzajúce. Začínal som ho v nemocničnej škole. Aká je to škola? Iná ako tá naša. Vystrieda sa v nej veľa žiakov. Všetci sú tu kamaráti. Všetci sa poznajú. Tu sa vyučuje na lôžku alebo v triede, kde žiakov denne privítajú usmiate učiteľky, s ktorými sa nielen učíme, ale aj o všeličom rozprávame. Do tejto školy žiaci nenosia aktovky, všetky pomôcky na nich čakajú v triede, alebo ich pani učiteľka donesie k posteli. Tu sa žiaci neprezúvajú, učia sa v pyžamách alebo domácich úboroch. Vyučovanie občas preruší zdravotná sestra, ktorá príde podať lieky alebo zoberie žiaka na vyšetrenie. V tejto škole sa nešetrí milým slovom, úsmevom, pochvalou i pohladením. Sme si tu všetci rovní. Popoludní chodíme do školského klubu, robíme veľa zaujímavých vecí, máme pestrý program. Čas beží striedavo – raz rýchlo, inokedy pomaly. Ja som bol v tejto škole viac ako mesiac a presvedčil som sa, že nielen v mojej škole v Kežmarku, ale aj v tejto som sa veľa naučil. Dlho budem na všetkých, s ktorými som sa tu stretol, spomínať. Za chvíľu nastupujem na liečenie do Kováčovej, kde bude tiež škola. Verím, že v nej bude tak dobre, ako v ZŠ pri DFNsP v B. Bystrici. Ďakujem.“
Autor: ekč
