Na Jakubovi sa začali prejavovať prvé príznaky autizmu. A ostatné sa už len pridružovalo. Epilepsia, hyperaktivita, mentálne zaostávanie.
„Rokmi sme prešli kadečím. Vyskúšali sme všetko možné. Pochodili sme lekárov, liečiteľov, až sme našli jednu pani a vtedy mi vlastne „cvaklo“. Toto je konečné štádium, jednoducho, musíme sa s tým vyrovnať. Povedala nám totiž, že viac pomoci ako Jakub potrebujeme my.“ Ak také dieťa príde do rodiny, prví sa s tým musia naučiť žiť jeho rodičia a súrodenci. Aby sa mu ľahšie dýchalo, aby mohlo lepšie „fungovať“.
Jakub má vlastný svet, staršieho brata, malú sestričku Anna Máriu a 14 rokov. Nehovorí, vie čo chce, vie to aj ukázať, no v poslednom čase sa výrazne zmenil. Po období hyperaktivity, keď zlozil v byte všetok nábytok, zlikvidoval všetky elektrospotrebiče, teraz v pubertálnom veku sa postavil do pasivity.
„Pokiaľ ho nejakými podnetmi nedonútim, aby niečo urobil, nemá dôvod prejaviť sa, alebo urobiť niečo navyše. Už ho ani fyzicky nezvládam. Nemôžem s ním ísť napríklad sama na prechádzku. On si so svojimi sedemdesiatimi kilami hocikde sadne na zem a nevstane, kým nenájdem spôsob, ako ho presvedčiť, že musíme ísť ďalej.“
Kým bol menší, vyžadoval si viac citových prejavov. Teraz, keď chce, príde a nastaví mame líce, aby mu dala pusu. Na otázku, či je Jakub postihnutý miernejšou formou autizmu, Anna Hľadajová povedala: „Nedefinovala by som to tak. Je jasné, že autizmus má rôzne formy a stupne. Podľa mňa agresivita autistických detí je podmienená tým, ako sú prijímané. Agresivita odráža, čo nemajú spracované. Môže ísť o konkrétny nesúhlas, alebo reakciu na atmosféru v rodine. Jakub s tým problémy nemá.“ O ústave uvažujú, no jedine v prípade, ak by bol pre chlapca jednoznačným prínosom. „My ho nepotrebujeme odložiť ako nepotrebnú vec. Napriek tomu sa takej myšlienke nebránime, lebo chceme nášmu dieťaťu poskytnúť niečo, čo by ho obohatilo. Pokiaľ by sme našli zariadenie, o ktorom by som bola presvedčená, že tam má dobrú starostlivosť a môže ho posunúť dopredu, tak áno. Som si totiž vedomá, že my sme už vyčerpali všetky možnosti, aby mal dôvod niečo sa naučiť. Hovorí sa, že veľa lásky škodí. Jakub sa napríklad rád napapá, jednoducho, veľa zje. Ja ale nemám srdce odoprieť mu. Ak by bol v inom prostredí, možno by dostal iný systém.“ Nedávno si boli všetci pozrieť jedno také zariadenie vo Zvolene. Aj Jakubovi sa tam celkom páčilo. Rozhodujú sa. „Pre mňa to bude asi ťažšie ako pre neho, hoci ide o týždňové pobyty. Ale pokúsime sa, aby sme si to raz nevyčítali. Doma sa totiž točí stále dokola. Možno ho už stereotyp ubíja. S obavami, čo na to povedia ľudia, sa nezaťažujem. To sme už v rôznych podobách preskákali… Pán Boh nám naložil len toľko, koľko vie, že unesieme.“