Trčali spod neho detské topánky. Okamžite si bol istý, čie sú. „Ja som ju síce ťahal za nohy, ale nevedel som, či vytiahnem aj hlavu,“ hovorí s odstupom času Igor Kirsch, otec Ľudky, ktorá pred deviatimi rokmi nešťastne podbehla pod kolesá dílerskej škodovky.
Vracala sa zo školy. Pri vystupovaní z autobusu v Závadke nad Hronom sa zrejme dobre nerozhliadla. Dievčatko v bezvedomí, s krvácaním do mozgu, previezli do Brezna a odtiaľ záchrankou do banskobystrickej nemocnice. Zistili, že má pomliaždené vnútornosti, ale chrbtica bola v poriadku. „Ten hlavný náraz dostala do hlavy. Preto aj prestala chodiť. Po monitorovaní mozgového tlaku lekári tvrdili, že lebku netreba otvárať ani odsať krvnú zrazeninu. Časom sa to naozaj stratilo, no „cétečká“ neskôr ukázali, že v poškodenej časti mozgu zastal vývoj.“
Naraz to nebola ona
Ľudka bola dlhé týždne v umelom spánku. Keď sa prebrala, všetko sa učila odznova. Rozpoznávať blízkych. Hovoriť. Nevedela prijímať potravu ani cez sondu. Vyberala si ju z úst. Bola nervózna. Kričala na mamu a súrodencov. Keď ju presviedčali, aby jedla, vypľúvala, robila napriek, jedným slovom, to nebola ona. Do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej ju doviezli imobilnú, s kŕčovito stiahnutými nohami. Po deviatich mesiacoch sa na nich vrátila domov. Celý ústav to považoval za malý zázrak. Ľudka je však opäť na vozíku. Najprv začala pozvoľne krívať na jednu nohu, až sa to dostalo do štádia, že jej prakticky odišla. Jednoducho, poškodený mozog nevie rozkázať, noha urob krok, skrč sa. Signalizácia nefunguje. Je tam blok. „Úraz spomalil aj jej inteligenčný a psychický vývoj. Nedá sa povedať, že by bola vyložene zaostalá, no v porovnaní s ostatnými osemnásťročnými dievčatami tam rozdiel je.“ Odlišovať sa začala zrejme aj preto, lebo vypadla z kolektívu. Dievča na vozíku prestalo byť kamoškou do partie. Uzatvárala sa do seba. Obrat nastal, až keď nastúpila do učňovskej školy pre telesne postihnutých v Košiciach. Po týždni sa tam už cítila ako doma. Je v spoločnosti rovných. “Slepý nevykrikuje bezrukému, hluchý krivému, je tam spokojná, rada a v podstate aj šťastná.“
Najťažšie sú
prvé mesiace
„Robíte všetko. Modlíte sa. Chodíte po liečiteľoch, aby prežila a dostala sa z toho. Manželka bola s dcérou počas celej hospitalizácie, aj v Kováčovej. Ja som ju len na tri dni vystriedal a mal som dosť. Nemohol som sa pozerať, ako sa malá v bezvedomí z celej sily drží postele. Aj keď sme ju prezliekali, v momente hľadala rukami, kde by sa mohla zachytiť. Ako keby bola v neustálom ohrození. Obdivujem ženu, že to zvládla. Ja by som to nedokázal.“
Igorovi Kirschovi zostali povinnosti v zamestnaní, domácnosť, dve deti a práce, o ktorých sa mu dovtedy ani nesnívalo. „Bol to nekonečný beh a súčasne tlak na psychiku. Čo sa deje v špitáli, aké má šance, kedy sa preberie. Schudol som do šiat, v ktorých som sa ženil.“ Dnes je to už podstatne iné. Rodina vie na čom je. Teraz musí dbať, aby sa dievčaťu stavalo do cesty čo najmenej prekážok, keď skončí školu. Otázkou je, či nájde uplatnenie a ak, nakoľko ho bude schopné zastávať.
Ľudka hrala niekedy na husliach, teraz ich nedokáže ani udržať v ruke. Vo vozíku musí mať ešte jednu špeciálnu sedačku s podperami, lebo nemá stabilitu. Šmýka sa. Telo jej samovoľne vystierajú kŕče. Boli obdobia, keď od bolesti v napínanej nohe nespávala. Nakoniec jej museli operovať obe kvôli vyoseným kĺbom. Napriek tomu má svoje sny! Chcela spievať v SuperStar a vyšlo jej to. „V živote ju nečaká veľa dobrého. Zaslúžila si byť chvíľu šťastná,“ povedal Ľudkin otec.
