Pred necelým mesiacom, 18 októbra sme uverejnili článok pod názvom Môj syn si nikdy nepovie, otec bol zbabelec. Išlo o životný príbeh Borisa Pauliaka z Braväcova a jeho syna Petra.
Boris ovdovel, keď mal Peťo tri roky. Sám už jedenásť rokov trpí na chronickú leukémiu. A aby toho nebolo málo, časom ochorel aj chlapec. Diagnóza: morbus reclinghauser. Nasledovala chemoterapia, ožarovanie, operácia. Do nemocnice išiel ešte na svojich, z nej na vozíku. Peter je prakticky bezvládny, nepočuje, má vývod z močového mechúra, väčšinu dní preleží na posteli, sleduje televízne programy, alebo číta. Mentálne je absolútne v poriadku. Starostlivosť o syna, ktorý bude mať v decembri osemnásť, ostala na Borisových pleciach. Domácnosť, varenie, pranie, nákupy, zabezpečovanie liekov pre oboch, čiže všetko a denne je jeho práca. Musí chlapca napríklad sústavne polohovať, aby sa mu na tele nevytvorili preležaniny. Napriek reálnemu pohľadu na situáciu, jedinou Borisovou túžbou je, aby ho osud neobral o zvyšok síl. Opateru syna v domácom prostredí považuje za svoju otcovskú povinnosť. „Rozdeliť nás môže iba smrť,“ hovorí.
Blížni odtiaľ - potiaľ?
V roku 2001 si Pauliakovcov všimol nemenovaný týždenník. Boris sa stal tzv. otcom roka. Do skromného domu v Braväcove pribudla polohovacia posteľ. Medializovanej rodine ju venovala martinská diecézna charita. Ibaže ani nie po roku si prišla pre ňu...
Návšteva bez mena
Krátko po uverejnení príbehu v našom týždenníku nám B. Pauliak oznámil: „Mali sme hostí. Prišlo auto, vystúpili z neho traja páni, vyložili na dvor dielce kovovej polohovacej postele, tam ju aj zmontovali.“ A že vlastne ani nevie, kto to bol, lebo si neželali, aby sa o tom písalo. Nasledovalo pátranie.
Zistili sme, že posteľ pre Peťa doviezli do Braväcova zamestnanci nemenovanej banskobystrickej stavebnej firmy na podnet jej riaditeľa. Ten bol síce spočiatku neoblomný, no keď sme ho ubezpečili, že žiadosť o anonymitu budeme rešpektovať, povedal.
„Článok v MY Smer Magazíne nás zaujal, urobili sme len to, čo sme považovali za potrebné. Podstatné pre mňa je, že sme chlapcovi a jeho otcovi pomohli. Chápte to ako menší krôčik , ktorý sme urobili z dobrej vôle bez toho, aby sme okolo seba šírili správy o dobročinnosti. Napokon, nebolo to po prvýkrát. Inými slovami, nie sú nám ľahostajné tragédie a závažné problémy ľudí. Naša firma ide aj touto cestou,“ povedal darca.
Echo zblízka
Rovnako sa postavil k veci aj ďalší „ohlas“ na uvedený článok. Presne v ten istý deň, ako nám B. Pauliak zatelefonoval správu o návšteve, ozval sa majiteľ baru na námestí M. R. Štefánika v Brezne. Požiadal o radu, čo by Pauliakovci podľa nás mohli ešte potrebovať. Keďže posteľ už mali, rozhodol sa, že im ju oblečie, a kúpil posteľnú bielizeň. Okrem neho zareagovala na náš príspevok aj istá pani z Filipova. Tá poskytla chlapcovi financie na zakúpenie hry Playstation 2.
Boris Pauliak, Peter, aj ich starká vyslovujú darcom za všetko úprimnú vďaku. Redakcia samozrejme tiež.
