Priezvisko ho netrápi

Niečo sa v ňom pohlo. Mačka mravčala asi tri dni vyšmarená u susedov na konári, tak poslal manželku, aby ju išla vziať. Začína si zvykať...
Príroda dala mnohým rodom priezviská, ktoré sú frekventované dodnes. Popri stovkách nenápadných slovenských Zajacov, jeden dokonca „ministruje“. Líška tiež, ďalší známy, Králik, je hlava Banskej Bystrice. Menšie „zvieratá“ skáču len pokiaľ sa dá, no niečo majú predsa spoločné. Vďaka priezviskám sú často terčom rôznych posmeškov. Jozef Mačkin z Brezna si to riešil už v detstve. „Boli to také hlúpučké žartíky. Raz som bol kocúr, inokedy mačka, ďalší mi to korenili mňaučaním poza chrbát, až som sa naučil brániť. Začal som si robiť srandu ja. Dnes viem „smečovať“. Môj veľký vzor je Milan Markovič. Markovič je človek, ktorý si uťahuje z iných, ale rovnako aj zo seba. Sú však vďačné objekty, ktoré inteligentný humor nechápu, dokonca ich uráža. Pre mňa ako voda na mlyn. Keď sa nejaký pritrafí, už ho nepustím, kým ho nezotriem pod čiernu zem.“ Na otázku, ktorý humor považuje za lacný, J. Mačkin povedal: „To, čo sa môže zdať lacné a vtieravé mne, pre niekoho znamená vrchol zábavy. Dajme tomu VyVolení. To je len o naháňaní nejakej sledovanosti. Čo sa týka „zabávačov“ na vrcholových postoch, favoritom J. Mačkina je Ján Slota. „Slotovi stačia dva-tri panáky a ide… Pritom všetko, čo povie, myslí smrteľne vážne. A z ostatných? Ešte tak Cuper, no po poslednej jazde pred pár dňami ho zrejme srandičky prejdú. Napokon, ja sa na nich nejako veľmi nepozerám, pretože lacný humor je to, čo robia oni. Už sa zasa vtierajú. Už sa zvolebnieva! O chvíľu sa nám budú dostávať pod kožu a potom si nás prestanú všímať.“ M. Mačkinovi priezvisko neprekáža. Vlastný pôvod sa mu podarilo písomne zmapovať po rok 1827. „Máme rodný list starého otca, ktorý sa narodil v USA. Opatrujeme tiež prepúšťací list z rakúsko-uhorskej domobrany, ktorý patril prastarému otcovi. A máme aj jeho „šífkartu“ na loď, ktorou sa plavil z USA. Pracoval v Ohiu v železovýrobe, dokonca tam bol dvakrát, druhý raz aj s prastarou mamou. Z ústneho podania sa totiž traduje, že mu po návrate často „vybľakovala“, že ako kuchárka zarobila viac než on.“ V dome J. Mačkina je miesto pre psa. Mačky, aspoň to tvrdil, nemá rád. Pritom jednu celkom maličkú berie do náručia a núti ju hľadieť do objektívu. „Neviem, čo sa vo mne pohlo. Mravčala asi tri dni vyšmarená u susedov na konári, tak som poslal manželku, aby ju išla vziať. Začínam si zvykať.“