Päťtisíc kilometrov od domova

Šachrijor Mansurov pochádza z hlavného mesta Uzbekistanu, z Taškentu. V Banskej Bystrici študuje na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela už štvrtý rok na doktorandskom štúdiu. Päťtisíc kilometrov od domova ho zaviala náhoda.
Po ukončení štúdia na univerzite v Taškente dostal Šachrijor od ich rektorátu ponuku na doktorandské štúdium na Slovensku. Musel chvíľu porozmýšľať, či si vyberie prax vo svojom odbore na ministerstve zahraničia, alebo avycestuje za ďalším štúdiom do neznámej krajiny, ktorej jazyk neovláda. „Bola to prvá ponuka pre štúdium na Slovensku. Dovtedy tu nikto od nás neštudoval. Rozhodol som sa pomerne rýchlo, lebo som za tým videl príležitosť,“ spomína si Šachrijor Mansurov. Študijné štipendium dostal od slovenskej vlády. V súčasnosti sú na banskobystrickej fakulte už dvaja doktorandi z Uzbekistanu. Pár študentov z tejto krajiny by sme našli ešte v Bratislave, ale je ich málo, sotva desať.
Každý „štipendista“ musí navštevovať kurzy slovenčiny, ale Šachrijor sa po slovensky učil rád, a dnes mu to ide dokonca veľmi dobre. „Slovenčina sa mi dostávala do hlavy celkom ľahko. Iste to bude tým, že je to slovanský jazyk. Aj my sme sa museli kedysi povinne učiť rusky, ako aj vy,“ hovorí Šachrijor.
Na Slovensko prišiel po prvýkrát len vtedy, keď tu začínal štúdium. Začiatky boli ťažké, musel si zvykať. Predsa len, iná mentalita, prostredie, samí noví ľudia, a blízki tisíce kilometrov vzdialení. „Napokon som si zvykol. Musím priznať, že je to veľmi pekná krajina. Sú tu zaujímaví, milí a pohostinní ľudia, s ktorými sa veľmi dobre vychádza. Máme spoločnú minulosť, preto si myslím, že si lepšie rozumieme,“ dodáva Šachrijor.
Zahraničný študent z Uzbekistanu považuje našu krajinu za výnimočnú. Vraj, na také malé územie sa zmestilo všetko, okrem mora. Počas štyroch rokov precestoval krajinu krížom-krážom, pozná slovenské hory i stredoveké zámky. „Veľakrát som navštívil aj Vysoké Tatry, lebo sa mi tam páči,“ konštatuje študent. Ako vraví, precestoval toho naozaj veľa, o čom svedčí aj jeho archív fotografií.
Na domov, ktorý je tak veľmi vzdialený, spomína často. Menej často ho však navštevuje. „Podľa možnosti idem do rodiska raz za rok,“ hovorí s nostalgiou v očiach Šachrijor. Domov mu pripomínajú najmä kamaráti študenti z Uzbekistanu. „Keď je príležitosť, stretneme sa buď v Bratislave, alebo oni prídu za mnou do Bystrice.“ Z pohľadu cudzinca vníma rozdiel medzi hlavným mestom a Banskou Bystricou: „Sú to dve úplne odlišné mestá. Ja pochádzam z Taškentu, ktorý má tri milióny obyvateľov. Keď som prišiel do malej Bystrice, najprv som sa nudil. Nevedel som, čo robiť a kam ísť, ale časom som si zvykol. Dnes tu mám veľmi veľa kamarátov,“ hovorí. Býva na internáte, kde sa dá ľahko s kadekým skamarátiť. Pozná tu viacerých zahraničných študentov.
Rozumie si aj s domácimi a všetci ho prijímajú pozitívne. „Vždy, keď sa stretnem s niekým prvýkrát, povedia, že som z exotickej krajiny. Som pre nich zaujímavý práve preto, že pochádzam z úplne inej kultúry. Ja som však spoločenský typ a udržiavam mnohé kontakty. Niektorí si dokonca myslia, že už patrím k nim, že som Slovák,“ smeje sa Šachrijor.
Zadaptoval sa teda znamenite. Zapáčila sa mu dokonca aj naša tradičná kuchyňa. Najpopulárnejšie slovenské jedlo, bryndzové halušky, mu veľmi chutia. „Chutí mi aj vaša vianočná kapustnica, domáca klobása či langoše,“ dodáva. Halušky si dokonca uvaril už aj sám na internáte. Pochvaľuje si slovenské pivo.
A či po štvorročnom štúdiu v našej krajine vidí Šachrijor svoju budúcnosť práve v spojení so Slovenskom? „Keď som odchádzal študovať, povedal som, že ak tu budeme mať naše uzbecké veľvyslanectvo, rád tu zostanem pracovať.“ Štúdium síce ukončí už na konci tohto akademického roka, ale veľvyslanectvo je ešte v nedohľadne. Najbližšie je len v Rakúsku, či Poľsku.