Narodil sa v roku 1931 v Chválovej pri Tornali. Veľa zážitkov zažil na vojne, ktorú absolvoval väčšinou v Prahe. Pochádza z veľkej rodiny. Má jedného syna, vnuka a vnučku. Počas svojho života žil v troch krajinách: v Československu, na Slovensku a cez vojnu zmenou hraníc v Maďarsku. Slovák ako repa, Rudolf Slovák z Banskej Bystrice.
Skrýval sa v jaskyni
Dedina, kde sa narodil, patrila v rokoch 1938 - 1945 Maďarsku. „Od druhého ročníka sme sa učili aj maďarsky,“ hovorí. V Tornali si v roku 1948 kúpili majetok a v roku 1985 sa presťahovali do Banskej Bystrice. Počas druhej svetovej vojny bol Rudolf Slovák ešte malý chlapec. „Nad Chválovou boli diery v skale. Volali sme ich bane. Cez frontu sa celá dedina vysťahovala do tej jaskyne. Boli sme tam asi týždeň, akurát boli Vianoce. Chodili tam aj Nemci a brali si odtiaľ chlapov na kopanie zákopov. Zobrali aj mňa a troch ďalších. Všetci ušli, ostal som sám a vojak pri mne stál s namierenou puškou. Potom sa podarilo ujsť aj mne. Bežal som do maštale a schoval som sa pod válov. Tam som ostal celú noc.“
Malé klamstvá
Vojenčinu si odkrútil od roku 1952 do roku 1955. Keď mal ísť domov, tak mu ju ešte predĺžili o 9 mesiacov. „Bol som zdravotný inštruktor v Šaštíne, v Prahe a Královiciach pri Plzni. Mal som na starosti ČKD Stalingrad, Sokolovo a Airovku. To boli závody, ktoré sme v Prahe strážili, ale ja som do stráže nechodil,“ hovorí. Rudolf Slovák mal na starosti zdravotné prehliadky a prednášky. „Kontroloval som vreckovky, zubné kefky, hrebene... Tiež som odoberal vzorky stravy. Kontroloval som dokonca aj to, či si vojaci umývajú nohy. Kto sa hlásil ako chorý, toho som zapísal do knihy.“ Pán Slovák mal zaujímavé kompetencie. „Mohol som dať až tri dni práceneschopnosť. Keď išiel niekto do nemocnice, tak som musel kontrolovať, či je tam.“ Telefonicky sa nedalo, preto sa dosť nacestoval po Prahe. Na vojne sa osamote necítil, veď skoro počas celej vojny bol aj so svojím bratrancom, rovesníkom. „V Šaštíne, aj v Prahe na zdravotníckom kurze sme boli spolu, aj pri výcviku. V kuchyni sme robili dozorcov. Spolu sme chodili aj do školy. Na vojne mal posteľ nado mnou.“ V Šaštíne si ich neraz poplietli. „Mysleli si, že Slovák je iba jeden. Sme totiž aj dosť podobní.“ So svojím menom zažil úsmevné príhody. „Keď som sa niekde hlásil, povedal som desiatnik Slovák. A často za tým nasledovala poznámka: Já vím, že jste Slovák, ale jak se jmenujete?!“
Domov načierno
„Musel som často cestovať. Z kasárne som mohol ísť von kedy som chcel, trebárs aj o polnoci. Raz som povedal, že ideme k zubárovi. A my sme si veselo išli do kina.“ Ak sa pán Slovák mal dostaviť na vzdialenejšie miesto, dostával červený cestovný rozkaz. Počas vojny bol iba pätnásťkrát doma. „Ale asi trikrát to bolo načierno. Bolo to jednoduché. Dopísal som si na červený príkaz Praha – Šafárikovo (niekdajší názov Tornale - pozn. red.),“ pochválil sa s potmehúdskym úsmevom. Keď prišiel z vojny, išiel robiť na družstvo traktoristu. Ochorel na platničky. „Vtedajšie traktory ešte neboli odpérované.“ Dostal sa do nemocnice, kde sa zoznámil s manželkou. Strednú školu s maturitou si urobil v rekordne rýchlom čase. „Bol to odbor rastlinná a živočíšna výroba na poľnohospodárskej technickej škole v Rimavskej Sobote.“ Ukončil ju po operácii. Vrátil sa a znova robil na družstve, ale už účtovníka. „Prešiel som viacerými zamestnaniami. Dokonca, keď som už bol po operácii, tak mi chceli dať invalidný dôchodok. Žena robila v zdravotníctve a nechcela, aby som išiel na invalidnú, že sa stále budú na mňa pozerať ako na invalida.“ V roku 1985 sa presťahovali do Banskej Bystrice. Potom dochádzal päť rokov do Zvolenskej mliekarne. Jeho manželka sa zo začiatku nevedela zamestnať, ale nakoniec dostala miesto na krčnom oddelení na poliklinike.
Prvé lásky
Banskú Bystricu poznal ešte pred rokom 1985. Raz tu bol na brigáde u Zátrochovcov. „Mala sa robiť nejaká cesta mieru k pamätníku SNP. V časti Rudlová sme začali kopať cestu, ale potom z toho zišlo.“ Pán Slovák mal za to dostať šoférsky kurz, ale nestalo sa. Počas brigády sa aj nútene ulial. Chodieval sa kúpať do bazéna, kde si však zranil nohu. Úraz mu síce bránil v práci, ale nie tomu, aby chodieval s mladou slečnou Magdou Zátrochovou pásť kravy. „Potom sme si písali až kým som nenarukoval.“
