Pani Marta Kolačná je výnimočná a šarmantná žena. Má 89 rokov, ale svoj vek vôbec nezatajuje. Aj tak jej každý lichotí, ako dobre vyzerá. Denne chodí na prechádzku do mesta, veer si zájde do kostola. Zvykla chodi denne aj na plaváre. Hoci mala nedávno vážny úraz, nevynechá možnos zapláva si aspo cez víkend. Energiu do života jej dodávajú mladí udia, s ktorými sa vždy rada porozpráva.
S pani Martou sme sa stretli na banskobystrickom Námestí SNP. Vídať ju tam často a človek si ju nemôže nevšimnúť. Je výrazná. Oblieka sa do krásnych pestrých farieb. Kvôli pohodliu má najradšej športovú obuv. Pred vyše rokom ju prepadli, poležala si v nemocnici s vážnymi zraneniami, ale psychicky ju to nezlomilo. Odvtedy však vidieť túto čipernú ženu chodiť po meste o barlách. „Dvaja mládenci ma zvalili na obrubník tvárou dolu a zničili mi zrak. Mám sivý aj zelený zákal. Je to irónia osudu, že môj manžel bol očný špecialista a ja som teraz takto dopadla,“ myslí si, no len mávne rukou. Hneď nato dodáva, že život predsa ide ďalej a ona nie je ten typ človeka, čo sa zvykne sťažovať.
Vyrastala v zmiešanej rodine
Sudičky jej pri kolíske predpovedali krásu, lásku a život plný šťastia. Narodila sa a vyrastala na východnom Slovensku, v Prešove. Jej rodičia boli hlboko veriaci ľudia a viera v Boha pre pani Martu dodnes znamená veľa. Pozitívne ovplyvnila jej život. „Bola som vychovávaná doma podľa tradície Rakúsko - Uhorska, neskôr som bola v kláštore, kde som sa učila u mníšok. Chcela som sa stať mníškou, ale keď prišla láska, všetko bolo inak,“ spomína si.
Na rodinné zázemie nedá dopustiť. Mala výborných rodičov, ktorí viedli svoje dve dcéry, Martu a jej sestru Zuzanu, k úcte k ľuďom. „Ja nepoznám rozdiel pôvodu, rozdiel náboženstva, ani rozdiel národnosti. My, keď sme doma sedeli pri stole, boli sme tam Maďari, Nemci, Rusi. Nehodnotím ľudí podľa toho, aký majú pôvod, ale podľa toho, akí sú ľudia.“ Rodina pani Marty bola typická internacionálna. „S ockom som hovorila nemecky, s mamičkou maďarsky a s babičkou rusky. Keď som mala asi desať rokov, rodičia ma dali aj na francúzštinu. Môj starý otec bol na cisárskom dvore u Františka Jozefa ako dôstojník a tam sa komunikovalo, samozrejme, viacerými jazykmi. Páči sa mi takýto internacionálny postoj,“ zdôrazňuje pani Marta.
Šľachta bola neželaná
Mama pani Marty pochádzala z poľskej šľachtickej rodiny. Známa rodina Zamojských, čo im patril zámok v Starej Ľubovni, boli jej príbuzní. Mnohí sa aj dnes vypytujú na jej korene a modrú krv, čo jej koluje v žilách. Pani Marta si však nespomína na nijaké výhody, ktoré by mala jej rodina z takého postavenia mať. Za druhej republiky bola šľachta neželaná. „Moja sestra sa vydala za šľachtica z Maďarska. Rodina sestrinho manžela mala erb z roku 1220, najstarší v Maďarsku. Náš bol nemecký a taký veľký, krásny. Čo z toho, že nám napokon všetko zobrali? Nebolo najhoršie to, že nám zobrali dom, ale práve rodinný erb. Je mi z toho smutno.
Kto má čo z toho?“
Láska na prvý pohľad
Otecko pani Marty bol veľký filatelista a často chodieval do filatelistického klubu. „Niekedy ma brával so sebou. Sadla som si a ocko mi dal kopu časopisov, aby som sa nenudila. V jeden deň sedel oproti mne mladý muž. Časopisy som nechala tak a môj zrak spočinul na ňom. On sa tiež zahľadel na mňa. A pozerali sme sa na seba celý večer. Keď som prišla domov a mamička sa ma pýtala, ako bolo, tak som jej hneď povedala, že som tam videla mladíka, za ktorého sa raz vydám,“ spomína si pani Marta. O nejaký čas neskôr sa dozvedela, že je to novovymenovaný primár očného oddelenia.
„Prvýkrát sme sa videli šestnásteho februára 1939 a šiesteho apríla nás oficiálne predstavili. Šiesteho mája sme mali prvé rande, pätnásteho júla zásnuby a ešte tej zimy devätnásteho decembra sme mali svadbu,“ spomína na presné dátumy spred niekoľkých desiatok rokov pani Marta. „Šaty mi ušili podľa jedného amerického filmu. Manžel zadovážil vo Viedni biely zamat, ktorý potom krajčírka obrúbila líščou kožušinou. Kvety do kytice mi dali letecky doviezť z Holandska. Ocko síce nadával, že to bude drahý špás, ale ja som ho poškrabkala za uchom - veď ma vydávaš iba raz.“
Martin manžel bol skvelý lekár a zakladal očné oddelenia vo viacerých mestách. Chvíľu teda žili v Prešove, neskôr vo Vysokých Tatrách, potom v Ružomberku. Až od roku 1947 konečne prestali kočovať a usadili sa natrvalo v meste pod Urpínom. Pán primár mal stále kopu práce a jeho manželka, žena v domácnosti, sa občas posťažovala. „Povedala som mu, že sa mal oženiť radšej so špitálom,“ smeje sa. No, je na neho veľmi hrdá. „Bol to jeden úžasne veľký človek. V čase, keď bola šľachta v nevôli, pomáhal mojim rodičom i mojej sestre, ktorej manžel maďarský šľachtic, sedel desať rokov za Uralom. Keď zomrel, po piatom infarkte, ešte pri truhle som mu pošepkala, že ho ľúbim rovnako ako v prvý deň. Môžem povedať, že mi bolo zhora dané mať dokonalé manželstvo.“ A ešte dodáva: „Hovorím si niekedy: Pane Bože, nie som hodná toho všetkého, čo si mi dal. Tak skvelých rodičov, starých rodičov, a ešte takého manžela!“
Energiu jej dodávajú mladí ľudia
Vždy sa jej rozšíria kútiky úst do radostného úsmevu, keď sa môže porozprávať s mladými. „Ja nemám kritiku pre mladých, nemyslím si, že my sme v ich rokoch boli lepší. Mám rada mládež. To je moja obľúbená spoločnosť. Obdivujem ich. Učia sa jazyky, cestujú po svete, študujú. Sú zlatí, často mi pomôžu a idú ma odprevadiť, keď idem z kostola. Ja sa ich vypytujem na skúšky, kde boli na brigáde. Som zvedavá, mňa to všetko zaujíma,“ dodáva táto duchom mladá osemdesiatdeväťročná žena, ktorá ešte donedávna pravidelne cestovala lietadlom za synom do Ameriky. Jej druhý syn sa o ňu stará tu doma.