Svoj kríž si nesú na pleciach už šiesty rok

Spýtavé pohľady ju nevyvedú z miery. Zvykla si. Jej dcérka je iná ako ostatné deti. Chvíle bezradnosti, plné sĺz a otázok, prečo práve ona, už majú dávno za sebou. Pochopili, že proti bolesti a žiaľu je najlepším liekom smiech a láska. Choroba ich dcérky im sny o šťastí neprekazila. Len občas majú strach z budúcnosti. Karinka ich potrebuje. A oni vedia, že tu nebudú večne.
„Svoj kríž si nesieme na pleciach už šiesty rok. Druhého augusta v roku 1999 sa nám narodila vytúžená dcérka. Prišla na svet predčasne. Pôrod bol rýchly, ale komplikovaný. Porodila som cisárskym rezom. Karinka vážila len 1450 gramov. okrem iného mala nevyvinuté pľúca a krv jej zaliala mozog. Lekári jej dávali minimálnu šancu na prežitie. Dievčatko moje, buď statočné, bojuj o svoj život. Bože, nech moja dcérenka nezomrie. Tieto modlitby boli vyslyšané. Karin prežila. Jej diagnóza však bola pre nás zdrvujúca. Dcérka mala poškodený mozog. Pri prvej operácii jej z hlavičky odstránili tumor. Pri druhej jej zaviedli vývod z mozgu do bruška. Vývod jej odsáva likvor – tekutinu, ktorú jej mozoček nedokáže sám vstrebať,“ objasňuje zdravotný stav svojej dcérky Stanislava Koštialová. Prvých sedem mesiacov svojho života strávila Karinka v nemocnici v Banskej Bystrici. Boli to dni strachu a zúfalstva. Nasledovala jedna operácia za druhou. „Keď mala jeden a pol roka, vyzerala ako malé bábätko. Bola taká krehká. Ako malá porcelánová bábika, ktorú niekto rozbil a potom zlepil. Nevedela sa ani len otočiť. Poslušne ležala a pozerala do neznáma. Stále sme nevedeli, čo s ňou bude. Keď mala dva roky, operovali jej nožičky. Chodidlá jej spevnili klincami. Nasledovala ďalšia operácia. V ušku jej narástol nezhubný nádor. Veľa dní som strávila pri nemocničnom lôžku. Karinka dodnes podstúpila 18 operácií. Hlavičku jej operovali pätnásťkrát. Neskutočné! Hlávku, sotva väčšiu ako mužská dlaň, rezali 15-krát,“ povie tichým hlasom statočná mamka. Postupne prišli prvé úspechy. Karinka povedala po prvý raz mama a rodičia zaregistrovali aj iné pokroky v jej správaní. Stal sa malý zázrak. Keď mala päť rokov, spravila svoj prvý krôčik. „Varila som v kuchyni a manžel sedel v obývačke. Pozriem sa na Karinku a ona stála. Bez chodúľ! A potom spravila prvý krok. Plakali sme od šťastia. Náš anjelik začal chodiť! To šťastie v hrudi cítim dodnes,“ tvrdí Stanislava. Nasledovali pobyty v kúpeľoch, kontroly. Krôčik po krôčiku sa zdravotný stav zlepšoval. Karinka dokonca chodí do škôlky. „Hoci má šesť rokov je na úrovni dvojročného dieťaťa. Keď príde zo škôlky s novým slovíčkom, tešíme sa ako malé deti. Jej starší brat Andrej sa pasoval do roly ochrancu. Karinka je pre neho malá princeznička a on ju ochraňuje. Vie sa o ňu postarať. Karinka by sa mohla zbaviť aj vývodu. Takúto operáciu však robia len v Rakúsku, v nemocnici v Linzi. Tamojší neurochirurgovia tvrdia, že takýto operačný zákrok, by našej dcérke veľmi pomohol. Operácia však stojí 600-tisíc korún. Žiaľ, naša rodina vie dať dokopy horko-ťažko možno polovicu. Manžel síce pracuje v sklárni v Poltári, ale je to náš jediný príjem, z ktorého sa nedá veľa ušetriť. Možno sa prostredníctvom vašich novín nájdu dobrí ľudia, ktorí nám dokážu pomôcť,“ hovorí Stanislava. V jej príbehu o plytkosti nemôže byť ani reči. A ak ste si už raz, milí naši čitatelia, položili otázku, čo je pre ľudí najväčšou pohromou, odpoveď je prostá – necitlivosť k nešťastiu druhých.